Werner Bros. 833
| FEATURING
Sam Bush - mandolin Jerry Douglas - dobro Stuart Duncan - fiddle Bela Fleck - banjo Tony Rice - guitar Mark Schatz - bass fiddle And special guests
|
 |
Jedno popoludnie, už
som sa chystal vypnúť v práci počítač a konečne sa pobrať domov, mi skôr
než som ho stihol umlčať, ešte zapípal a oznámil, že práve dorazil akýsi
nový email od nejakého nešťastníka. Tak som ešte len tak nakukol kto ma
to teraz ešte z kolegov otravuje, či komu zas nechodí nejaký software a
zdržuje ma tak pred už osem hodín očakávanou cestou z práce do vysnívaného
domova. No keď som si ho prečítal, aj som zabudol, že chcem ísť domov a
vybral som sa pod Michalskú bránu do Bonton Landu. V emaile totiž stálo
stručne, ale jasne: "Máte tu toho Flecka čo ste chceli. Prídite si poň".
Priznám sa, že aj keď Flecka uznávam pre jeho neuveriteľnú
hru, nejak nie je práve moja parketa, lebo sa mi občas zdá tak presný,
až je sterilný.. No obsadenie tohoto CD ma lákalo. Duncan, Bush, Rice,
Douglas, ako hosť Scruggs, Clements, Hartford, to proste nemôže byť
zlé. No po prvom pustení som bol sklamaný a od 7. skladby som to len tak
orientačne prebehol, CD odložil do stojana a pustil si radšej niečo iné
- osvedčené. No po asi dvoch dňoch som si ho znova pustil a sám som bol
prekvapený z toho, že tentokrát som si CD vypočul celé.
Je to vyslovene session v pravom slova zmysle, no
na druhej strane plne v duchu CD ala Drive či Places. Fleck sa proste
nezaprie. Už prvú skladbu Blue Mountain Hop, by ste kľudne mohli náisť
aj na hociktorom inom z Fleckových CD. A rovnako ktorúkoľvek inštrumentálku,
až na malé výnimky, ktoré sú naopak z celkom iného cesta. Priam šok v dobrom
slova zmysle, bola pre mňa Polka On The Banjo. V prvom momente som si myslel,
že je to prevzaté z nejakej nahrávký Flatt & Scruggs. Tak ako to zaspieval
John Hartford ešte aj s typickým Flattovským falšom dokáže parádne oklamať.
No a záver s dychovkou je ozaj bonbónik. Aj hneď nasledujúca skladba Clarinet
Polka v duchu klasik banjo a la Frank Bradbury sa tiež nesie v trocha inom
duchu.
Zaujímavou skladbou je napríklad aj asi medley Maura
On A Bicycle, Stout And Molasses, Way Back When. a hlavne Do You Have Room?.
Tú nebudem ani komentovať. To treba proste počuť. Nazval by som to hovorená
skladba.
Celkový pocit je taký ako u všetkých novo akustických
Fleckových CD. Každá skladba má svoju neopakovateľnú atmosféru, a je hraná
s neuveriteľnou presnosťou. Tentokrát ale Fleck vsadil viac na pomalšie
a náladové skladby než "odvaz". Proste zhasnúť svetlo, len slabé mihotanie
sviečky, pohodlná poloha v kresle, sluchátka, nič iba tma, vy a hudba -
proste dokonalý relax.
Musím však priznať, že miestami som mal trocha rozpačitý
pocit. Napríklad Scruggsov Home Sweet Home je v celkovom kontexte trocha
od veci. 4 či 5 krát zopakované rovnaké sólo s rôznymi Fleckovými harmóniami
k Scruggsovej hre (musím ale podotknúť stále brilantnej) ma už po chvíli
začalo nudiť. Ale zas si treba povedať, že veď názov je "BlueGrass
Sessions" a pán Scruggs, jeho skladby a hra sú tu skôr ako čestné miesto
a prejav zaslúženej úcty než double play s Fleckom..
Čo na záver ? Rozhodne to podľa mňa nie je zlé CD. Ibaže ma zatiaľ nestrhlo ako napríklad Drive hneď po prvom počutí. Ale zas na druhej strane sa často stáva, že práve takéto CD po,čase nadchne a v rebríčku osobnej obľúbenosti vydrží "tak dlho, tak báječne dlho". Čas ukáže. A koniec koncov spravte si názor sami.
Ján Bratinka - 1999
