K napísaniu týchto riadkov ma podnietilo
jednak zaujímavé „Kecanie o bluegrasse" na internetovských Zvonkoch, ale
aj to, čo som vídal na javisku, keď som sedel v nejakej porote či iba ako
divák na nejakom festivale či koncerte. Vystupovanie a výber repertoáru
síce nie je iba problém mladých kapiel, ale hlavne mladých kapiel. Často
až príliš suverénne, alebo naopak ustráchané vystupovanie skazí dojem.
Iba málo kapiel spadá do toho zlatého stredu so správnou dávkou suverenity
a skromnosti. Chcem však osloviť zvlášť mladé kapely, ktoré sú v prvom
rade mladé, potom neskúsené a nakoniec k bluegrassu pristupujú ako Jan
Žižka z Trocnova spôsobom "Hŕŕ na ne". Ak patríte medzi ne, či si chcete
prečítať zopár možno dobrých rád, tak pokračujte v čítani ďalej.
Každá kapela by si totiž mala uvedomiť jednu
základnú vec, a to, že dojem o sebe tvorí nie iba hudbou, ale aj všetkým
ostatným, a že dojem sa tvorí prvým krokom, ktorým vyjde na javisko a končí
posledným krokom, keď z javiska odchádza. Všetko, celý koncert je jeden
celok, všetko so všetkým súvisí a nedá sa od seba oddeliť. Nielen repertoár
a hovorené slovo, ale napríklad aj oblečenie robí dojem z kapely na javisku.
Oblečením totiž muzikant ukazuje, ako si váži diváka a ako mu na tom záleží.
Chcem tým povedať, že akosi kanady a maskáče nechajme trampským kapelám,
rovnako ako kraťasy a tielka folkerom. Nikdy som nemal totiž dobrý pocit,
ak som na javisku videl kapelu, ktorej členovia mali na sebe tielko a kraťasy,
spod ktorých trčali chlpaté ruky a nohy. Neviem, ale na žiadnom americkom
videu som nič také nevidel a predpokladám, že v Ovensbore je teplejšie
ako v Bratislave, takže argument, že je teplo, neobstojí. Nie je nutné
sako a kravata, aj keď mne je to najbližšie, ale aspoň nie to, v čom chodíte
každý deň. Nie teda ošúchané rifle a vyblednutá košeľa. Pamätam sa napríklad
na Danny Weisa zo Skyline počas ich turné po Československu a na jeho kufor
plný rovnakých bielych košiel - na každý koncert jedna. Záleží hodne aj
od toho, čo hráte. Ak hráte napríklad tradičný bluegrass v duchu povedzme
Osbornov, tak to sako je zrejme aj na mieste. Nejako to proste patrí k
tomu. Rozhodne však nevoľte uniformitu. Nikdy asi nezabudnem na koncert
bratislavskej Vegy na Banjo Jamboree v Kopidlne a ich šedo-oranžové uniformy,
ktoré nielen u mňa vzbudili údiv a úsmev. Bolo to myslené dobre, ale pripomínalo
to montérky pumpárov Benzinolu.
Veľký problém, a prakticky u všetkých kapiel,
je hovorené slovo. Jednak kultivovanosť a úroveň hovoreného slova, obsah
a aj jeho použitie na správnom mieste. Ježia sa mi všetky vlasy ak počúvam
hovorené slovo úrovne 4. cenovej skupiny, rovnako ako opačný extrém, keď
na javisku stoja majstri sveta, či mám pocit, že som na živej nahrávke
televízneho programu "vtipnejší vyhráva", kde čo vtip, to perla. Hovorené
slovo by malo byť k veci a rovnako nacvičené, ako skladby. Je to predsa
súčasť programu. Kapela si musí uvedomiť, že tu nie je na to, aby odrapkala
"sebelepšie" nacvičené skladby a išla domov. To si ich môžem pustiť aj
z CD-čka. Divák čaká aj na zopár "teplých slov". Chce sa dozvedieť viac
o skladbách, o kapele a hlavne sa chce zabaviť. Isteže záleží od toho,
kde hráte. Na country bále, kde sa hrá do tanca, viacmenej každý kašle
na nejaké hovorené slovo a chce hlavne tancovať, no i tu by občas čosi
malo zaznieť. Rozhodne však na festivale či vlastnom koncerte. Nemám dobrý
pocit z koncertu, kde kapela iba hrá a za celý koncert povie akurát "Dobrý
večer" a na záver "Dovidenia". Tak isto, ak vidím, že nemá nič pripravené
a improvizuje, respektíve bojuje o život. Ak si myslíte, že to zvládnete
spôsobom - však už nás niečo napadne a čosi tam povieme - je mi ľúto, ale
ja som presvedčený, že nie. Možno po 10-tich rokoch hrania na javisku,
ale určite nie na začiatku svojej kariéry. Rozhodne nemá zmysel učiť sa
hovorené slovo naspamäť. To by každý spoznal, že recitujete básničku, ale
pripraviť si čosi v akejsi kostre, okolo nej sa voľne pohybovať a iba určité
bonbóniky sa naučiť. A nebojte sa klamať a vymýšľať si neskutočné vtipné
historky o členoch kapely. Robia to všetci a verte či nie, iba tak 10%
z toho, čo počujete na javisku, je pravda. Snažte sa rozprávať o všeličom,
ale skončite vždy tak, aby ste navodili atmosféru a tému nasledujúcej pesničky.
Nedajte divákovi odpočinúť. Na javisku sa stále niečo musí diať. A ná záver
to najdôležitejšie. Nie každý má dar slova a tak v kapele by mal byť jeden,
najviac dvaja čo uvádzajú vaše koncerty a ostatní sa zapájajú iba občas.
Mal, alebo mali by to byť tí najlepší a tí, čo najmenej dolaďujú a nedávajú
kapodastre. A ešte jedno, majte v talóne dlhšiu príhodu. Čo ak niekomu
praskne struna? Nepôsobí dobre, ak sa na javisku nič nedeje a ako sa vraví,
"rastú palmy". To značí, že v jednom kúte sa ktosi dolaďuje, v druhom niekto
chrbtom k publiku pije minerálku (možno pivo) a ostatok kapely hľadí niekam
do prázdna a čaká. Na čo vlastne čaká? Skúste si zahrať pre malé deti,
to je najlepšia škola. Tie sa vám hneď začnú baviť, ak ich nezaujmete či
sa nič nedeje.
Ďalší veľký problém je prejav. Mnohokrát som
videl, že kapela si aparatúru postavila do polkruhu tak, že krajní boli
skoro chrbtom k obecenstvu a spievali pre seba. Či dokonca extrém, že sa
niekto z kapely otočí k divákom celkom chrbtom a "sejšnuje" s niekým z
kapely. Treba si uvedomiť, že spievate pre tých, čo sedia tam dole
a ktorým sa vraví tuším "diváci". Keď spievate, pozerajte sa na nich a
nie kamsi do stropu. Diváka poteší, ak sa na neho pozeráte. Dostane totiž
komplex viaccennosti z pocitu, že z celej sály spievate iba jemu alebo
jej. A to je účel. Tak isto aj grimasy a krútenia sa dosť rušia. Ja viem,
u mnohých je to vec individuálneho prejavu, s ktorým sa často neda nič
robiť. Ale treba to aspoň skúsiť. V jednej brnenskej kapele hrával banjista,
ktorý sa pri hre tak krútil a strúhal take grimasy, že človek si myslel
že pri hre nejako trpí. Ale zas kto pozná Barryho Mitterhoffa ... Aspoň
to skúste.
K prejavu patrí aj kontakt medzi sebou na
javisku. Všetko vyzerá inak, ak divák dostane pocit, že tam na javisku
je jeden jednoliaty celok, ktorý spolu dýcha a možno aj spáva. A tak isto
aj vy na javisku. Udržujte medzi sebou stále akýsi telepatický kontakt.
Niekedy je dobrý efekt prejsť na nejakú unisono dvojhru k mikrofónu spoluhráča
a s ním to tam spolu zahrať. Proste mali by ste byť uvoľnení ako na skúške.
Nič vás neprekvapí a naopak vy budete až prekvapení z toho, čo vás napadne
v improvizácii, ku ktorej vás takto vyprovokoval nejaký spoluhráč a ako
to šlape. Nestačí iba počúvať basu. Treba počúvať a vnímať všetkých okolo
seba.
A tak ako kontakt medzi sebou, snažte sa vybudovať
aj kontakt s divákom. Bez neho ste totiž odpísaní. Nechcem tým povedať,
že máte všetkých v hľadisku objať a každému sa predstaviť a podať osobne
ruku. Stačí, ak ľudom dáte pocit, že sú súčasťou vášho koncertu. Nikdy
nezabudnem na istého člena BG Albumu, ktorý počas skladby odložil gitaru,
šiel medzi ľudí a vyzval k tancu dámu sediacu v prvom rade. To už je extrém,
za ktorý sa skôr budete hanbiť ako vtedy my ostatní, čo sme ostali na javisku.
Ale občas skúste divákov do svojho koncertu zapojiť. Napríklad dialógom
či vymyslite si nejakú hru, kde budú niečo spievať s vami. Kto ste zažili
Trischku v Bratislave ako hral s divákmi Dueling Banjos, iste vie o čom
hovorím. Všimnite si, že to robia skoro všetky zahraničné kapely. Prečo
nie vy? No a teraz to najdôležitejšie - ako si zostaviť repertoár, aby
diváci neodišli či nezaspali. Je to podľa mňa najchronickejší problém v
podstate všetkých kapiel. Väčšina kapiel sa na svojich koncertoch totiž
drží takzvaných povinných cvikov ako to veľmi výstižne nazval jeden pisateľ
v Kecaní o bluegrasse: "Jeden vypalovák, jeden ciťák a jedna inštrumentálka."
Vypalovák na publikum, ciťák pre dievčatá a inštrumentálka aby sme sa ukázali
aký sme dobrí. Inštrumentálku dáme prvú, nech sa rozohráme a nech sa chytí
zvukár, potom ciťák aby za sebou neboli dve rýchle skladby a program bol
pestrý a nakoniec vypalovák na publikum, lebo to najlepšie musí byť
na konci. Nie je to pravda, páni muzikanti? Česť výnimkám. Dovolím si oponovať
skoro všetkým čo tvrdia, že nie. Úmyselne vravím skoro, lebo zase česť
výnimkám. Len sa totiž pozrite na „konkurenciu" na nejakom festivale. Ale
všetci sme boli rovnakí. Aj pre nás v BG Albume bolo všetko modré, mysleli
sme si, že sme majstri, a že všetko čo je rýchle je bluegrass. A v podstate
ani niet divu pri počúvaní napríklad takých Kentucky Colonels. Ibaže chyba
lávky. Tie pomalé skladby sme akosi prehliadali a rovnako aj to čosi
skryté za tou muzikou - srdce. Trvá pomerne dlho, kým si uvedomíte o čom
to vlastne je, že bluegrass je hádam aj trocha viac ako iba hudba, že je
to istá filozofia, že ani tak nezáleží na brilantných sólach ako na speve,
vokále, zvuku celku a precítení toho, čo spievate. Na hudobných školách,
či už konzervatóriu, alebo iných, sa na hudobnej teórii učí, že hudba ma
iba dopĺňať a podfarbovať spev a že so skladbou sa treba stotožniť a precítiť
ju od prvého po posledný tón. Ale čo tí, čo konzervatórium nemajú?
Žiaľ, jednoznačný recept ako zostaviť program nejestvuje. Pripravíte si
ho, je to fiasko, improvizujete a je to super. A to je práve prvá otázka,
či improvizovať, alebo nie. Ja si myslím, že je to tak pol na pol a záleží
od typu koncertu. Improvizovať na nejakej súťaži je hazard a hrať presne
podľa akéhosi zoznamu na voľnom viacmenej session koncerte je hlúposť.
Čo-to by si kapela mala dohodnúť čo bude hrať. Či to už presne dodrží,
alebo nie, je vecou ako reaguje publikum. Ak vidíte, že v prvom rade ľudia
podriemkávajú, radšej už tú v poradí šiestu pomalú skladbu čo hráte, nehrajte
a zameňte ju za niečo svižné. A rovnako nahraďte ďalšiu v poradí deviatu
rýchlu skladbu (v najhoršom prípade ešte aj v tej istej tónine ako ostatné).
Ľudia už totiž prestali registrovať či to je nová skladba, alebo ešte stále
tá istá, ibaže v nej je krátka pauza. Jedna znie ako druhá. Tomu všetkému
však predídete ak sa na koncert pripravíte. Budete vedieť presne čo hráte,
v akom poradí a v talóne si necháte zo dve či tri skladbičky, čo môžete
kamsi vsunúť či vymeniť za inú podľa reakcie ľudí. Ako si pripraviť skladby
je rôzne. Začať však treba v samotnom výbere skladieb čo chcete hrať. Treba
si uvedomiť, že skladba, ktorá sa páči povedzme vám sa ešte nemusí páčiť
aj ľuďom. Mnoho kapiel robí jednu veľkú chybu. Niekto prinesie novú
skladbu, ktorá sa všetkým zapáči, tak zo dve tri skúšky a poďme s ňou na
javisko - veď je super. Ale to sa vám iba zdá. Keďže je nová, nie je "ožutá"
a hráte ju s chuťou, čo je síce pravda, ale zároveň ju hráte aj s chybami
a prílišnou kontrolou, ktorá vám ujde a môže vás na koncerte vyviesť z
rovnováhy, čo si možno ani neuvedomíte, lebo hráte viac menej nadoraz.
Výsledok - celkový dojem je vťahu a vy nepochopíte prečo na tú skladbu
ľudia nezabrali, však je super? Lenže práve preto, že hráte niečo
čo nehráte s odstupom a nadhľadom. Priliš sa koncentrujete na sóla a čistý
spev a to tak potrebné uvoľnenie sa nemôže dostaviť. Vždy preto vyberajte
„ožuté" skladby, ktoré hráte v pohode a s nadhľadom a verte, že pri hre
budete mať pohodu. Budete sa môcť sústrediť na kapelu ako celok a môcť
reagovať na nejakú „improvizačnú provokáciu" spoluhráčov. Už nebudete ako
struny a celkový dojem bude super. Hrajte skladby, v ktorých sa v podstate
nemôžete pomýliť a máte v nich istotu. Zapamätajte si, že dobrý muzikant
hrá preto, že ho baví hrať, a aj v ožutej skladbe si dokáže vždy nájsť
niečo nové a zaujímavé. Je osudný omyl myslieť si, že ak skladbu
hráte už dva roky, tak patrí na smetisko. Práve naopak. Ja neviem, ale
napríklad Wait a Minute spievam už tak 10 rokov a stále ma to baví, rovnako
ako hranie Bluzinee od Trischku, čo hrám ešte dlhšie. Hocikedy si s chuťou
zahrám Cripple Creek či Devils Dream. Neuznávam výroky tipu „to je vykopávka
- zahrajme si niečo poriadne". Ruku na srdce banjisti - kto z vás už zahral
také Foggy Mountain Breakdown poriadne?
Ďalšou dôležitou vecou je, ako zostaviť skladby
do akéhosi poradia. To už chce určitú skúsenosť, estetické cítenie a vkus.
Môžete samozrejme naplácať skladby aj podľa abecedy, no neručím za úspech.
Tak o 4.00 hod ráno na Country bále možno, ale aj to je bez záruky. Skúste
si jednu zaujímavú vec pustite si z magnetofónu jednu z vašich pesničiek
a hneď po nej ďalšiu úplne inú. Potom skúste tú druhú vymeniť za inú a
znova to vyskúšajte. Keď to budete opakovať viackrát s viacerými skladbami,
zistíte, že niektoré skladby ak sú za sebou akosi korešpondujú a iné sa
k sebe nehodia, ba sa až rušia, že niektoré skladby znejú lepšie ak sa
hrajú hneď za sebou a u iných sa medzi ne hodí zopár hrejivých slov. To
je to, k čomu som vás chcel priviesť. Nie každá skladba môže nasledovať
po nejakej inej. Môže to byť podobná, ale aj celkom iná či už rytmicky,
alebo tempom. Skúste si program zostavovať tak, aby skladby znejúce za
sebou neboli ako oheň a voda. Myslite na to, že váš program, ako som už
hore spomenul, je jeden súvislý celok, ktorý má byť ako kľudná hladina
vody (pozor nie monotónny - myslím váš kľud a pohodu ktorá prejde aj na
ľudí). Rozhodne nedávajte za sebou skladby v rovnakom ladení a ešte aj
v rovnakom tempe.
Striedajte tempá (nie pričasto), zahrajte
valčík a po ňom trebárs swing, potom niečo pomalšie a prejdite do rýchleho
tempa. Snažte sa však vyvarovať extrémnym kontrastom. Niekedy, u niektorých
skladieb to však nevadí. To už musíte vycítiť sami. A niekedy hrajte dve
skladby hneď za sebou bez prestávky. Tú druhú ešte začnite do potlesku.
Dobré je to napríklad keď po rýchlej inštrumentálke hneď bez hovoreného
slova ešte do potlesku začnete niečo pomalé. Tu však nesmiete prehadzovať
kapodastre. Tam nesmie byť žiadna pauza. Vyzerá to veľmi dobre a efektne.
Najlepšou školou je počúvanie live koncertov amerických kapiel. Tie to
vedia. A ešte jedna maličkosť. Ak chcete, aby vás vytlieskali, dajte
nakoniec tak dve rýchlejšie skladby, v ktorých ste absolútne suverénni.
Ale pozor, pomalý prídavok všetko zabije. Bežný divák si zapamätá posledné
skladby a podľa nich buď na váš ďalší koncert príde zas, alebo na vás jednoducho
zabudne.
A to hlavné ešte raz. Na koncert príďte pripravení
a hrajte ho s úctou bez ohľadu na to, či je to komorný koncert v nejakom
klube či country bál. Uvedomte si, že ľudia neprišli iba na vašu hudbu,
ale sa prišli baviť. Humor je korenie koncertu. Rovnako ako srdce, ktoré
treba do bluegrassu rozhodne dať. Snažte sa pred koncertom nepohádať. Vaša
pohoda by bola "včudu" a divák to zbadá. A buďte aj trocha hercami. Mám
priateľa, čo tvrdí, že koncert je jeden veľký podvod na diváka. A ja mu
"čiastočne" dávam aj za pravdu.
Nabudúce Ako a koho podplatiť aby ste hrali na festivale.
Ján Bratinka - 1999