Je štvrtok 24. mája, krátko pred jedenástou hodinou večer a zvoní telefón. "Budeme asi meškať tak trištvrte hodinu" odkazuje Barbora mobilom. Adrian počúva CD čo pred nedávnom vydala Slovenská bluegrassová asociácia a ja už asi dve hodiny zbalený z balkóna vykúkam červený Ford Tranzit v ktorom sa budeme viesť do holandského Voouthuizenu na prestížný medzinárodný bluegrassový festival EWOB 2001 kde bude asi 50 kapiel z celej Európy i zámoria.
Ono to všetko začalo o nejaký ten piatok skôr odoslaním prihlášky a demo CD usporiadateľom. Potom dlhé čakanie a následné všeobecné potešenie keď v januári prišiel dlho očakávaný email v ktorom nám z Holandska oznámili, že sme jednou z troch slovenských vybratých kapiel. A tak sa začali nekonečné debaty o skladbách čo tam budeme hrať , skúšky a vybavovanie A neskôr neskutočné problémi so zabespečením dopravy a aj uspokojivého nocľahu. Pretelefonovaný majland a veľa nechýbalo a nepôjdeme nikam, nejeden krát to už bolo na váškách.  Ale všetko sa prežilo, stres sa stratil, všetko sa zariadilo a zabespečilo a krátko pred pólnocou sme vyrazili z rákúskeho Bergu. Pred nami viac ako 1200 km, a tak sa väčšina v aute ukladá k spánku, zatiaľ čo náš šofér sa spoľahlivo stará o naše bespečie.
3 hodiny ráno a prvá zastávka ešte v Rakúsku. Nie celkom prebudený Adrian sa pýta "Už sme v Holandsku ?" Všeobecný smiech a pokračuje sa ďaľej. 5 hodín ráno a objavuju sa prvé príznaky cesty. Skoro nik si nevie naisť dobrú polohu aby ho niečo nebolelo, netlačilo, dali sa aspoň trocha natiahnúť nohy, či mu nepadala hlava kdesi medzi sedadlá. Dve hodiny nato dlhšia nútená zastávka na nemeckej benzínovej pumpe. Začína sa hlásiť hlad a tiež nebespečný mikrospánok  Takže natankovať, navštíviť všetky obvikle ráno navštevované  priestory a načať zásoby turistickými raňajkami. Všade okolo čisto, úctivý ľudia, človekovy je priam blbé len tak odhodiť na zem špak. Očividne už nie sme na Slovensku.
Za volant sadá Barbora, strieda našeho dosť unaveného šoféra a zároveň si skúša nemecké dialňice. Musim priznať že jej to ide nad všetky očakávania dobre, napriek tomu že ostatku opäť klesajú hlavy do neprirodzených záklonov a predklonov a je teda o krátku chvíľu jediným človekom čo je relatývne bdelý. Jej volanie "Hej budte niekto so mnou hore, lebo zaspím" nik nepočuje. Nik nevníma už ani doslova revajúce autorádio.
11 hodin dopoludnia a holandské hranice na dosah. Aspoň podľa automapy. V skutočnosti su kdesy ešte v strašnej dialke. Sledujeme každú tabulu 95 km, 90 km, 84 km, nemá to konca. Až okolo obeda niekto zavolá "Aha holandský mlyn ! " No väčšina ostatných ani nevníma a hromží nad nekonečnou cestou. Až teraz si vážime malé Slovensko kde sa za koncertom cestuje tak najviac 4 hodiny.
A konečne hranica. Samozrejem ani noha na nej. Žiaden colník, prázdno. Veď sme v Európskej únií. Tých posledných 60 km je však ale asi najhorších. Keď potom okolo pól tretej odbáčame z dialnice do Vouthuizenu každý už iba čaká kým dokonale pokrčený konečne vypadne z toho prekliateho auta. Za sebou 1260 km a skoro 15 hodín cesty po nemeckých dialniciach, plných kamiónov a ktoré su mimochodom na moje prekvapenie samá diera. Neviem ani presne identifikovať ktorá časť tela ma bolí. Ono bolý totiž celé a mám pocit že chodím nejak neprirodzene vykrútený do ľava.
Konečne sme našli areál kde sa hrá. Pri vchode skúšame najskôr nemčinu, potom angličtinu. Ok všetko jasné. A hneď vedľa vchodu session. Hrajú tam nejaký francúzi ktorých ani nevnímam, rovnako ako ďalšiu zostavu s dulcimerom vo vestibule oproti prezentácii. Jediné počom túžim je výbaviť čo najskôr prezentáciu, cesťák, ísť na penzión, dobre sa osprchovať a aspoň desať minút stráviť vo vodorovnej polohe.
Večer s penziónu odchádzaju celkom nový ľudia. Prezeráme si krásne mestečko v ktorom vládnu bicikle, upravené štýlové domčeky (nikde žiaden plot - tu sa asi nekradne), kadejaký záhradný trpazlíci a zvieratká a na uliciach v tieto dni aj potulujúci sa či hrajúci muzikanti. Občas si pripadám ako v Kopidlne, v Čechách a nie ako v Holandsku. Tu stretávame Petra Brandejsa s kapelou, tam Monogram, za rohom Fifti Fingers, vo vestibule Honzu Macáka a nakoniec aj Brana z 29 Strings a Baja z Tomaš Peško Bandu. Vonku krátko nato Grasladákov čo práve dorazili skratkou cez Belgicko. No i mnoho priateľov so zahraničia. Denisa zo Spruse Pine, výrazného dvojmetrového holandského mandolínistu Erika Hoochstudta, ktorého mnohý poznajú s Kopidlna ešte za totality a pri aute olovrantujúceho Helmuta s Katou z rakúskeho Nuggetu. Stále niekoho zdravím a podávam komusi ruky. Občas ani neviem komu. Človek ani nevie čo skôr. Či pokecať, či si prisadnúť k nejakej sejssionujucej pozliepanej medzinárodnej zostave (hralo sa skutočne všade pod každým stromom), alebo isť dnu do sálu a počúvať kapelu "On Stage" ako hlasal televizor pred vchodom. A tak sa pochopitelne všetko nestíha.
Musím ale priznať, že som si to predstavoval trocha večšie. Podľa reklamy a obsiahlej korešpodencie čo sa EWOBU venovala som to odhadoval na amfiteater či obrovskú sálu s tak 3000 - 5000 divákmi, ďaleko väčšie ako Banjo Jamboree v Kopidlne. Sála s kapacitou tak 200 - 400 ludí ma trocha zaskočila. Ale angličtina a hlavne skvelý zvuk jasne nasvedčoval tomu, že nie sme na Slovensku. Aj tak by som to ale prirovnal tak k Hornej Porube ibaže trvajúcej 3 dni, s medzinárodnou účasťou a malím pivom v prepočte za 140- Sk (mimochodom dosť desným aj pre nepivára ako som ja).
Veľa som toho nevidel, lebo som sa potuloval kde kade po sessionujucich zostavách a kecal s kadekým. Často s ludmi, ktorých som už viac ako rok nevidel.
Do sálu som vošiel práve v čase, keď bola Honzovy Macákovy odovzdaná čestná cena za zásluhy. Honza je človek čo začal s bluegrassovým festivalom ďaleko skôr než holanďania v českom Kopidlne. Kto by nepoznal Banjo-Jamboree ? Roky pripravoval a organizoval asi najväčší európsky bluegrassový festival a ako sám z javiska povedal doma sa mu takého ocenenia asi ťažko dostane.
Na pekne upravenom javisku sa potom striedala kapela za kapelou, každá niečim svojská a v drvivej prevahe hrajúca tradičný, alebo aspoň tradyčnejší bluegrass. Vôbec v europe sa hrá prevažne tradičný bluegrass. Dokonca aj v Čechách. Asi jedine na Slovensku prevažuje zatiaľ experimentovanie a modernejšie smery. Zrejme to chce ešte dozrieť, lebo presne takéto experimentovanie bolo typické kedisy aj pre českú scénu.  A to nevravím o profesionalite na javisku a o vedení svoju muziku na javisku aj predať. Takou slabou útechou môže byť to, že v tom trocha zaostávajú aj niektoré české kapely nezávisle od svojeho inštrumentálneho výkonu.
Na javisku je Nugget a hrá svoj posledný prídavok. Pomaly sa končí piatkový koncert. Kdesi v dialke sa rovnako pomaly risuje konečne postel. Tá vodorovná, rovná, netrasúca sa pri každej diere na ceste, mäká s paplonikom a ozajstným vankúšom miesto operadla sedadla v aute, ten balzám na ubolené chrbty, kosti a asi všetky svali na tele. Únava bola silnejšia ako chuť pridať sa a pokračovať sessionovaním, ktoé sa konalo asi pod každým stromom, podľa správ až do rána.

Je krásne slnečné sobotné ráno, čas rannej toalety, skvelých teplých raňajok v penzióne a aj trocha času sa ešte poflákať po mestečku. Kde tu niečo kúpiť a neprísť domou s prazdnými rukami. Niekto nejaku pohľadnicu s typickým holandským mlynom, hlinenú sošku pre svoju polovičku, niekto skvelý holandský syr, či nejakú maškrtu pre svoje deti, tý praktickejší formu na tortu.
A potom sa už prezliecť do kostýmov a pripraviť za javiskom na svoje "On Stage". Trocha nervozity sa snaží každý v sebe potlačiť, niekto možno aj tremu a očakávanie ako našu muziku budú brať v Holandsku kde sa predsa len hrá väčšinou niečo tradičnejšie ako bluegrass v duchu Skyline.
Stojíme za javiskom, nervozita aj keď si to nik neprizná očividne rastie a tu zaznie od speakera "Please, on stage Steam from Slovakia".  Pod nohami znervozňujú káble od mikrofónov, reflektory pražia do krku, ruky sa potia od neznesitelného tepla, v sále ticho očakávajúce prvé tóny, vzadu vidím Helmuta s Katou čo sa na nas prišiel pozrieť, zprvej strany zaznie "Bože ako je ten text prvej slohy ?", ale to všetko spadne s prvým tónom úvodnej skladby. Skvelý zvuk, nič nepíska, všetko počuť, nie ako na niektorých "super" slovenských akciách. A hlavne skvelé publikom čo perfektne reagovalo. Trocha nás iba zaskočil ten roj blískajúcich fotoaparátov počas prvých dvoch skladieb. Ale ten mala zrejme skoro každá kapela. Posledná skladba, pohľad na hodinky, čo vravel že sme si to dobre rozvrhli a vtesnali sa s našimi 8 minútovkami do maximalne 25 minút hrania. Tých 25 minút mali všetky kapely a je trocha škoda že človek cestuje 1200 km kvôly 25 minutám hrania. Ale také sú pravidlá.
A za dverami z javiska už nejaký zaujemci o CD a kontakty. škoda že som ich nevzal viac. "Ado poď sem ja mu houby rozumiem.!". "Aha, chce nás na šnúru do Francie a Belgicka". "Prečo nie ?". Potom nejaká výmena vyzietiek a mnohé podobné, tak ako to už proste na podobných festivaloch býva. Ešte nejaké zapózovanie pre fotografa a rýchlo niečo vypiť na dokonale vyschnuté hrdlo, možno aj jednu cigaretu a hor sa do výru skvelej atmosféry.
Tá atmosféra ma skutočne prekvapila a nieje jednoduché ju opísať slovami. Prekvapila ma hlavne tým že tu skutočne spadly všetky jazykové i urovňové bariery. Tu hral a spieval asi každý s každým bez ohľadu na vek, pohlavie i farbu pleti.. Vo vestibule sedela napríklad skupinka s vekovým priemerom tak okol 70 rokov a hrala bluegrass ostošesť. Vonku za budovou si len tak pre seba fidlikalii traja fidlery, desať metrov vedľa zas nejaká pozliepana zostava z Anglicka a Francie hrala Grisssmana, kusok ďalej zas skupinka holanďanov,  pred vchodom zneli skladby z Manzanity v podaní dvojice ani neviem odkial a za rohom na parkovisku to prášil Grassland. A tak v podstate nebolo miesto kde by niekto s niekym nehral. Chvýľu s tým potom s tamtým.
V jednej z miestností zároveň bežali workshopi na banjo, fiddle, mandolínu či gitaru a vo vedlajšej miestnosti vedľa baru bola predajna výstavka hudobných nástrojov, ktoré si každý mohol lubovolne vyskúšať či priam kúpiť pri dostatočnej solventnosti. Rovnako ako hromada škôl, prstíkov, trsátok, kobiliek, strún, kapodastrov, vídei a CD. Tu sa asi zišla aj najvytrvalejšia session skupina v ktorej dominovali členovia Steamu, za výdatnej podpory Baja z Tomaš Peško Bandu, basistu z Holandského Spruce Pine, mandolínistu s Kolumbie (kto by povedal že sa tam hra bluegrass), Helmuta z rakúskeho Nuggetu a mnoho ďalších muzikantov ktorých som nepoznal. Kúsok vedla zas náruživo debatovala naša Barborka s Katou Mittereger z Nuggetu, oproti si niekto skúšal Santa Cruse Martin gitaru či nejaké banjo, ďalši sa hrabal v hromade CD či iba tak postával pri hrajucej skupinke. Najviac na mňa zapôsobil asi orginal nefalšovaný američan čierny ako uhol, čo podľa paličky a žebradla práve dotrampoval nejakým nákladným vlakom krížom cez celé USA až dorazil sem do Holandska aby si tu zaspieval zopár piesní. Musím podotknúť, že skvele. Hold v amerike asi spieva každý. Proste to tu celé žilo muzikou a priznám sa že takuto atmosféru som už dávno nezažil. Je ťažké to všetko opísať.  A zrejme to potrebuje aj istý časový odstup, ale hádam sa mi to aspoň trocha podarilo.
Aj mi bolo ľúto keď sme večer okolo deviatej vyrážali zase na tu strašnú cestu. Ale mal som vo fotoaparáte do posledného obrázku vyfotený film a ten mi bude iste peknou spomienkou. A ktovie či o rok nie zas ? Čosik sa už pošuškávalo.

JaBr.

Ďalšie fotografie z Holandska najdete ak si kliknete sem. alebo na stránke http://members.