V rovnakom termíne ako
Kopidlno sa v Banskej Štiavnici konalo finale Strunobrania 99, ktoré poriada
SNOC v Bratislave v spolupráci s mestom Banská Štiavnica. Je to už jeho
neviem ani koľký ročník. No tento rok mal priam smolu. Zatiaľ vždy krásne
počasie neprialo a tak amfiteáter v piatok priam zíval prázdnotou a ani
v sobotu tu nebol nátresk ako po iné roky, aj keď tu bolo výrazne viac
ľudi ako v piatok. Nuž dážď tentokrát značne skrížil plány usporiadateľov.
Obzrel by som sa naň však v dvoch pohľadoch: bluegrassové
kapely a festival ako taký.
1. Kapely.
Najviac som bol sklamaný počtom bluegrassových kapiel,
ktoré som tento rok mal možnosť (nielen tu) vidieť. Nevedieť, že ešte jestvujú
29 Strings, BG Time, Minigrass, Blue Land, Fragment a zopár ďalších, asi
si pomyslím, že toho viac na Slovensku nie je. Tých 7 kapiel z celkového
počtu 32 kapiel a pesničkárov, je pre mňa ako bluegrassováka, menej ako
málo. A pritom do finále postúpili v podstate všetky (okrem asi dvoch či
troch, ktoré ešte potrebujú dozrieť) z krajských kôl. Mám žiaľ pocit, že
bluegrass čo do počtu kapiel nielenže stagnuje, ale na Slovensku asi aj
upadá. Našťastie nie čo do kvality, ktorá naopak stúpa. A to sa ukázalo
aj tu na Strunobraní nielen tým, že všetky bluegrassové kapely postúpili
do finále, ale aj veľmi vyrovnanými výkonmi v Štiavnickom amfiteátri aj
v porovnaní s ostatnými trebárs aj folkovými kapelami. A tak musím za porotu
povedať, že asi aj pre ostatných nebolo jednoduché sa rozhodovať, keďže
boli iba štyri ceny.
Všetky kapely však majú jednu spoločnú chybu a tou
je neznalosť práce s mikrofónom. U niektorých presahujúca až do chaosu
a dezorientácie. Páni muzikanti, ak chcete hrať na javisku a na aparatúru,
tak to musíte aj vedieť. Hlavne musíte vedieť, čo presne chcete a nie iba
skúšať či sa jednoducho postaviť za mikrofón a teraz zvukár staraj sa,
nech je dobrý zvuk. Je pravda, že to všetko sa naučíte iba častým hraním
na aparatúru, hľadaním a skúšaním, no aj prípravou. S BG Albumom sme
nikdy neskúšavali na aparatúru a pritom sme nikdy nemali žiaden problém.
Raz bol zvuk lepši, raz horší, ale vždy tam bol istý štandard. Je jasné,
že mnohé dokáže zvukár skaziť, ale Štiavnicu zvučil Palo Prokl a to je
profík, s ktorým ja ako muzikant mám za to množstvo koncertov, čo ma s
kapelou zvučil, iba dobré skúsenosti. Je jasné, že aj majster sa utne,
ale všimol som si, že väčšinu zvukových chýb si spôsobili samotné kapely.
A to možno vytknúť aj trenčianskemu Tieňu. Inak
dobrej kapely z Trenčína, ktorá síce dobre zahrala ,no vyznela dosť nepresvedčivo
vďaka nevyváženosťi spevu, vokálu a nástrojov, čo si spôsobili však sami
spôsobom, akým sa rozhodli hrať (spev na jeden dynamický mikrofón). Bola
to škoda, lebo takto viac stratila ako získala oproti oblastnému kolu v
Čereňanoch, kde boli jedným zo svetlých bodov.
Presne naopak to zvládol nitriansky Grunt (tiež
spievali a dokonca aj hrali na dva mikrofóny v duchu starej Grand
Ole Opery). Tak skvelé vystúpenie som od nich ešte nezažil. Ich vystúpenie
s absolútnou uvoľnenosťou a nadhľadom bolo jedno z najlepších vôbec. Bolo
to totiž aj jedno z mála vystúpení z ktorého bolo cítiť, že tých
muzikantov, čo stoja na javisku, to aj naozaj baví a že z hrania majú radosť.
V podstate nováčikom na bluegrassovej scéne je novozámocký
Parník. Ešte toho má viac pred sebou než za sebou, no už dnes vidno, že
v tejto kapele sú skvelí muzikanti. Hlavne banjista, basista a aj ch huslistka
(mená, ako býva u mňa zvykom, mi zas ušli) už patria medzi skupinu muzikantov,
na ktorých si po koncerte nejakej kapely vždy spomeniete. Potešila ma hlavne
slappovaná basa, ktorú som už dávno na Slovensku nepočul u žiadnej kapely.
Zatiaľ ešte síce zápasia so strašnou trémou a istou javiskovou neskúsenosťou.
No kto vie čo o rok ?
Vystúpenie Ortute som v Hornej Porube s niekým prekecal
a tak som sa na nich tešil, že si ich tu konečne v kľude vypočujem. A nesklamal
som sa. Táto kapela za ten rok, čo som ich nevidel, spravila na sebe kus
práce a pôsobila na mňa ďaleko presvedčivejšie a uvoľnenejšie ako v minulosti.
Prekvapil ma aj trocha iný (lepší) výber zaujímavejších skladieb, oproti
minulosti vtipne ladené sprievodné slovo a celkový pocit z ich vystúpenia.
Grassland na javisko do Štiavnice prišiel rovno
z Banjo jamboree z Kopidlna. A ich koncert prebiehal v duchu prišiel -
zahral - zvíťazil. Dokonalá súhra, zohranosť a aj skúsenosť sa v tejto
kapele odzrkadľuje už roky. Jedine čo mi trocha chýba je mandolína Adriana
Minaroviča, ale to sa hádam časom "poddá".
Ďalším nováčikom na bluegrassovej scéne je posledná
kapela, ktorú chcem spomenúť. Astro Song Orchestra, ktorej muzikanti nováčikovia
však rozhodne nie sú. Ich vystúpenie pre mňa bolo rovnako svetlým bodom
festivalu ako Grunt. Teší ma, že sa niekto vracia k New Grass Revival.
Hlavne vďaka ich gitaristovi a spevákovi s rockovým cítením to majú aj
značne uľahčené. Pre mňa osobne Grunt a práve Astro Song Orchestra boli
dve najlepšie grassové kapely na Strunobraní. Viac ma totiž vždy zaujíma
celkový pocit z koncertu nejakej kapely ako geniálne zahraté sóla jednotlivých
muzikantov.
Tak či tak je to však iba môj subjektívny pocit
a názor a žiadna oficiálna recenzia. Oficiálna recenzia je totiž vždy neobjektívna
blbosť. Nikdy by som si totiž nedovolil o sebe tvrdiť že môj názor či dokonca
ja, som zaručene objektívny. To je nemožné a každý hudobný kritik, čo to
o sebe tvrdí, je podľa mňa podvodník. Naviac ja nie som a ani nechcem byť
hudobný kritik. Už len kvôli tomu, že väčšina hudobných kritikov sú skrachovaní
muzikanti. A za toho sa ja zatiaľ nepovažujem.
Jednu vec mi však nedá ešte nespomenúť. A žiaľ je
to niečo čo nie je práve radostné. Kedysi som spomínal, že kapela si buduje
image prvým krokom, čo vyjde na javisko a konči posledným, čo z javiska
odchádza. Dnes by som to rozšíril aj o čas strávený medzi divákmi pred
alebo po koncerte. Stretol som sa tu totiž so slušným výkonom na javisku
a značnou indispozíciou mimo neho (nielen u grassových a grassu blízkych
kapiel). Je to tiež súčasť image muzikanta, alebo kapely a jednoducho veľmi
rýchlo a ľahko dokáže znivočiť tú drinu, ktorá stojí za tými pesničkami.
Ja neviem, ale čo je lepšie ? Spomenúť si po čase na muzikanta a jeho výkon
na javisku počas koncertu, alebo na to, ako ste ho videli sa klátiť cez
zábradlie po koncerte? Keď už - tak tíško v kútiku niekde v šatni,
kde ma nikto nevidí.
2.Festival
Čo o ňom? Pamätám si jeho začiatky a vidím ho dnes.
Vidím ho nielen ako účinkujúci, ale aj divák a nakoniec aj člen poroty.
Trocha viac ako bežný divák či účinkujúca kapela asi vidím problémy so
spoluusporiadateľmi a hlavne finančné problémy, ktoré ho sprevádzajú hádam
od samého začiatku. No vidím hlavne to, že na ňom je stále menej a menej
grassových kapiel a vidím aj to, že sa s tým nič nerobí. Prvá vec je totiž
nešťastný termín, ktorý sa kryje s Kopidlnským Banjo Jamboree, ktorému
dá skoro každá bluegrassová kapela a muzikant prednosť. Prístup usporiadateľov
v duchu "No a čo?" neobstojí, lebo tu nakoniec bude stále menej a menej
bluegrassových kapiel, až z toho nakoniec bude folkový festival. Ak si
aj tu usporiadatelia povedia "No a čo?" nemám viac čo dodať. Tomu však
jednoducho nemôžem uveriť a bola by to asi aj škoda. Ale nielen ten
nešťastný termín je problem festivalu. Stále častejšie počúvam od kapiel,
že sa im tam ani ísť veľmi nechce. Že na ňom nie je nič, čo by ich motivovalo.
A v podstate im rozumiem.Ono totiž hrať (alebo šaškovať - ako to raz ktosi
povedal) pred poloprázdnou sálou, na často katastrofálnu pozliepanú aparatúru
a so zvukom ako bol napríklad na krajskom kole v Bratislave, by sa ani
mne nechcelo isť. A nejaká cena "Laureát strunobrania" je prislabá motivácia,
rovnako ako postup na silne folkovú Zahradu, hlavne keď sa ešte k tomu
v kuloároch vraví o istej v minulosti postupujúcej kapele, ktorej dodnes
nik nezapaltil cestovné a dodnes sa handrkujú SNOC so Zahradou, kto jej
ho mal vlastne preplatiť. Rovnako ako fámy o protekcionalizme pri výbere
na krajské kolá. Ani jedno a už vôbec ani to druhé nemôžem potvrdiť. Žiaľ
však ani vyvrátiť, lebo nie som usporiadateľ, ale iba člen poroty (aj to
iba občas) takže nevidím do prípravy festivalu až tak hlboko. No viem,
že rovnako ako každá minca má dve strany, a že vždy sa nájde niekto nespokojný,
čo bude ohovárať, tak sa aj listok bez vetra nikdy nepohne. Fámy
pôsobia viac zla ako dobra a pritom vôbec nezáleží na ich pravdivosti.
Je na usporiadateľoch, aby ich nielen vyvracali, ale ani nedali možnosť
a príležitosť k ich vzniku.
Kapely hrajú na festivaloch v prvom rade preto,
aby svoju muziku prezentovali pred ľudmi a publikom, ktorému je ich hudobný
štýl blízky a dokáže ho oceniť. Čisto bluegrassové publikum je strašne
malé a občas mám pocit, že sa všetci, čo chodíme na bluegrassové koncerty
navzájom poznáme osobne. Tu by som chcel trocha "zagániť" na kapely, lebo
som presvedčený, že bluegrassovú kapelu rovnako ocení aj bežný nebluegrassový
divák, čo fandí napríklad country či trampskej hudbe. A tak nevidím toto
ako dôvod nechodenia na Strunobranie. No na druhej strane hrať pred poloprázdnou
sálou na krajskom kole tiež nie je víťazstvo, ak kapela nemá istý postup
do Štiavnice.
No a nakoniec asi to hlavné, že nejak v nás
je zakorenená tá nedôvera k festivalom, ktoré poriadajú nejaké oficiálne
inštitúcie a tou SNOC rozhodne je v plnej svojej kráse. Pri všetkej úcte,
istý prístup v duchu dôb minulých tu tak trochu stále pretrváva a kdesi
vykukne viac, kdesi menej. Všetko je strašne oficiálne, naplánované a tvári
sa veľmi profesionálne a na úrovni. Už samotné ocenenie "laureát", aspoň
na mňa dýcha temnou minulosťou Martinského festivalu politickej piesne.
Naviac recepcie, semináre, odborná porota, metodický prístup, všelijake
koncepcie, smernice a ideové zámery a iné vysokoodborné výrazy, ktoré tento
festival sprevádzajú. To všetko sme už raz zažili a nejak sa to neosvedčilo.No
možno, že to všetko je celkom inak a táto nedôvera je iba našou pokrivenosťou
a pozostatkom z minulosti. Na túto otázku sám neviem odpoveď.
Jedno je však isté. Každý dobrý festival si svoje
renomé robí sám a často po mnoho rokov. Potrebuje prirodzený a voľný priebeh
pre svoj vývoj na jednej strane a poctivú prípravu okrem iného napríklad
negujúcu fámy na strane druhej. Rozhodne nepotrebuje nič umelé, plánované
a hlavne nasilu. Vedel by som si tento festival predstaviť bez tohoto všetkého
oficiálneho, dokonca aj nie ako súťaž. A aj tak by mohol byť na profesionálnej
úrovni. Som presvedčený, že aj kapely by mu viac verili. Preto si myslím,
že by stála za zváženie "perestrojka". Inak to so strunobraním do
budúcna, aspoň čo sa týka bluegrassu, vidim dosť blede nielen vďaka daždivému
počasiu.
Ján Bratinka