Historické začiatky banja sa v podstate dajú sledovať už v starom Egypte, kde existoval hudobný nástroj s tromi strunami a pergamenovou blanou, pretiahnutou cez drevený korpus. Skutočného predchodcu banja však priniesli so sebou v 16. storočí černošskí otroci. Volal sa Hallom, mal 5 strún a bol potiahnutý zvieracou kožou. Slovo banjo sa však objavuje po prvýkrát až v roku 1774. Spočiatku to bol nástroj výsadne černošský, na ktorom sa hrávalo bez prstencov prstami, pričom sa udieralo o blanu - niečo na spôsob Freilingu. Doprevádzal sa ním spev, spolu hlavne s tamburínou v černošskych slumoch. Banjo menilo svoju tvár a časom, príchodom jazzu a bluesu, stratilo jednu strunu. Zrejme by 5-str. banjo upadlo do zabudnutia, no v roku 1794 Joel Walker Sweeney vrátil banju znova 5. strunu a zároveň tým aj dokázal, že banjo už nebolo výsadou černochov, a že sa stále častejšie objavuje v hudbe belochov, hlavne horalov a novousadlíkov. Na prelome nášho storočia sa banjo objavuje aj v klasickej hudbe. Hralo sa na ňom 4 prstami bez prstencov, predovšetkým klasická a kabaretná hudba v rôznych kluboch a baroch. Je to obdobie kedy sa 5-strunové banjo dostáva viac do povedomia spolu so 4-strunovým aj do mestských oblastí. Technika tejto hry je dodnes považovaná za jednu z najťažšíh a v mnohom sa podobá melodickému štýlu hry.
    Bluegrassové banjo sa objavuje o niečo neskôr. Spolu s už spomenutými novousadlíkmi a malofarmármi, ktorých volali Hillbillies, vzniká aj ich hudba a 2-prstová technika na 5-strunové banjo, hraná v rôznych štýloch rovnako ako v rôznych ladeniach banja. Hlavne však technikou dodnes zachovanou a známou pod názvom Frailing, alebo aj Clawhammer. Okrem 2-prstovej techniky sa však hrávalo už aj 3-prstovou, no nie celkom takou akú poznáme dnes. Až Earl Scruggs túto techniku rozvinul, zdokonalil a vďaka svojmu pôsobeniu u Billa Monroea, ale hlavne spolu s Laster Flattom a Foggy Mountain Boys, aj spopularizoval. Sám pritom hrával najskôr dvoma prstami, až raz podvedome pridal tretí. Jeho technika rolov a rozložených akordov dala základ, typický sound a punc bluegrassu. A možno práve vďaka tomu sa 5-str. banjo stalo tak populárnym nástrojom a neupadlo do zabudnutia ako mnoho iných nástrojov v minulosti.
    Za túto dobu prešlo banjo aj technicky značným vývojom. Od pôvodného jednoduchého nástroja so zvieracou kožou po dnešné zložité. Hlavne požiadavky na zvuk a hlasitosť boli dôvodom úprav a zmien v nástroji. Od jednoduchého tone-ringu cez komplikované tone-ringy ležiace na spružinkách po dnešné masívne a zo špeciálnych zliatin odlievané a všelijako tvarované. Rovnako aj blana je dnes už z plastickej hmoty a tým odolnejšia a trvanlivejšia. Prelaďovače, mechaniky, snímače a mnohé iné detaily vrátane strún dopĺňajú celkový výsledok. Každá firma má svoje špeciality a tajnosti, ktoré dovoľujú vybrať  si a zvoliť banjo presne podľa vkusu a nárokov.
    No nielen nástroj menil svoju tvár, aj spôsob hry a ladenie sa rokmi menilo. Okrem trojprstovej Scruggsovej techniky, techniky, ktorej základ spočíva v hre troma prstami (palec, ukazovák, prostredník) rozložených akordov do takzvaných rolov (sled najčastejšie 8 tónov nasledujúcich za sebou) sa používala a používa technika Single-String, ktorej princíp je podobný spôsobu hry na gitare. Hlavne banjisti Don Reno a Eddie Adcock sa zaslúžili o jej spopularizovanie spolu s Bela Fleckom, ktorý ju dotiahol k dokonalosti.
    Ďalšou technikou, ktorá má svoje korene v klasickom banji, a ktorá sa vyvinula až v súčasnosti, je takzvaný Melodik-Style, či veľmi podobný a občas zameňovaný Chromatik-Style. Oba sú založené na stupniciach a melodických linkách pričom ako už samotný názov Chromatik vraví, že sa jedná o chromaticky hrané tóny na rozdiel od melodických tónov v Melodik-Style. Podobne ako v Single-Stringu sú aj tu všetky tóny melodické a podstatné na rozdiel od Scruggsovej techniky, kde sú melodické iba niektoré a doplnené o ďalšie nemelodické.
    Najznámejšími protagonistami týchto techník sú Billy Keith, Alan Munde a Tony Trischka spolu so svojim žiakom Bela Fleckom. No aj mnoho iných ďalších techník ako napríklad Ragtime-Banjo je známych a často používaných mnohými banjistami rovnako ako najlepšie znejúce vzájomné kombinácie štýlov. Tu nemožno nespomenúť mená Benn Eldridge, John Hartford či človeka, ktorý do Scruggsovej techniky priniesol mnoho nového a vlastne otvoril dvere experimentátorom, J.D.Crowe a jeho brilantnú neopakovateľnú hru.
    Každý z týchto banjistov má svoj rukopis a je ľahko identifikovateľný na nahrávkach. Krásne triolky a perfektná kombinácia melodického štýlu so Scruggsovou technikou charakterizujú Benna Eldridga od Seldom Scene, ostrý zvuk plný triol, single-stringu a zvláštnej techniky kombinovanej s gitarovou Addieho Adcoka, dravosť a razantnosť sklzov v kombinácii až prekvapivou ľahkosťou Tonyho Trischku, mimoriadne razantné odťahy a prírazy J.D.Crowa spolu s jeho obľubou hry vyhrávok na hrubej strune D, či až strojová presnosť hry Belu Flecka a mnohých iných.

Ján Bratinka