100 dní za morom I.

Predsa len som sa rozhodol napísať týchto pár riadkov a dať tak na papier všetky zážitky a myšlienky, alebo aspoň väčšinu z toho, čo sa mi podarilo za tých tri a pol mesiaca môjho pobytu v USA získať. Priznám sa, odhodlať sa na to nebolo vôbec jednoduché. Nie pre moju časovú zaneprázdnenosť, ale pre to neskutočné množstvo podnetov, ktoré sa na mňa valili a bolo naozaj ťažké vyberať. Ale vezmime to po poriadku a od začiatku:
18. júna 2002 som odletel z Viedne ako účastník programu Work&Travel za prácou do USA. Už predtým som sa snažil pozháňať si čo najviac informácií k ceste a vôbec k životu v USA, ale aj tak som bol neskutočne zvedavý ako sa to všetko bude vyvíjať.
Snáď jeden z mojich prvých pocitov bol, že sa v lete snáď celá Európa sťahuje do Ameriky. Aspoň zloženie cestujúcich letu Viedeň- Frankfurt - Chicago tomu nasvedčovalo. A bola to pravda, pretože aj v meste, kde som nakoniec zakotvil - Cincinnati, Ohio, bolo Slovákov a vôbec ľudí z Európy obrovské množstvo. Dokonca som sa v spoločnom bývaní zišiel aj s ľuďmi, ktorých som osobne poznal z Bratislavy.
Vynechám teraz prvé 3 týždne, ktoré sa nevyvíjali celkom podľa mojich predstáv, pretože práca, ktorú sme mali na Slovensku zabezpečenú, sa ukázala ako podvod a ďalšie týždne sme strávili hľadaním inej. Nakoniec však všetko dobre dopadlo a mohol som si konečne začať vychutnávať život na "americký spôsob".
Pretože som človek, ktorý nadovšetko miluje country hudbu a bluegrass, nebol dôvod mojej cesty len vyložene zárobkový. Splnil sa mi totiž jeden veľký sen. Dostal som sa totiž do kolísky tejto hudby a to priamo do jej srdca - na "Old Kentucky Shore", na severnú hranicu Kentucky, kde som pracoval. Žil som na druhom brehu Ohio River - už v štáte Ohio, v Cincinnati.

Jeden z prvých "šokov", ktorý som zažil takmer ihneď po prílete do Chicaga bol, že som náhodou vošiel do obchodu s muzikou priamo v centre a pri dverách som naďabil na figurínu Ralpha Stanleyho v nadživotnej veľkosti, ktorý v rukách držal CD so soundtrackom k filmu O´ Brother Where art Thou? Vnímal som to ako prvé veľmi príjemné privítanie v USA. Ako keby predznamenávalo všetky udalosti, ktoré budú v nasledujúcich týždňoch a mesiacoch nasledovať.
Keď som po prvom zorientovaní sa v Amerike začal pátrať okolo seba, zistil som, že ak som chcel hľadať country a bluegrass, nemohol som si na pobyt vybrať lepšie miesto než Cincinnati. Doslova som nemusel ani pohnúť prstom a najväčšie osobnosti týchto žánrov, ktorých albumy a školy opatrujem doma ako najväčšie poklady, moje nesmrteľné vzory sa sami zbiehali priamo v centre Cincinnati a v okolí. Doslova som si nestíhal kupovať lístky, pretože som si nikoho nechcel a nemohol nechať ujsť.
Naozaj veľmi ťažko sa o tom píše. Človek sa sem naozaj musí dostať a zažiť všetko osobne. Ešte pár týždňov dozadu by sa mi ani nesnívalo že budem stáť zoči-voči napríklad Davidovi Grissmanovi či Tonymi Riceovi. Trvalo mi naozaj dlhý čas kým som uveril, že to nie je len sen, ale realita a pokiaľ chcem, tak môžem siahnuť po tých najhlbších koreňoch country a bluegrassu v celej ich šírke. A mal som v tejto oblasti naozaj šťastie.

Bluegrass In The Cornfield

To že som sa v USA čo najviac snažil prezentovať ako priaznivec country a bluegrassu mi veľmi často doslova otváralo dvere k ľuďom a novým priateľom. Táto hudba tu má naozaj svoje korene a priam astronomické množstvá aktívnych aj pasívnych priaznivcov, ktorí akonáhle sa dozvedia, že ste z opačného konca sveta a máte záujem o ich hudbu a kultúru, sú k vám neuveriteľne priateľskí a otvorení. Hudba ľudí spája a tu to podľa mňa platí obzvlášť. Akonáhle sa naladíte na spoločnú vlnu, kolíska tejto muziky vás doslova vtiahne do seba. A nejde len o spoločné jam sessiony, ale aj vzájomné porovnávanie si skúseností, postojov a vnímania tejto hudby. Pokladám sa za dosť vnímavého človeka a nie raz som cítil ten príkry rozdiel medzi naším chápaním bluegrassu a tým ako ho cítia tí, ktorí v ňom celý život žijú.
Dalo mi to neskutočne veľa. Už len preto, že je prakticky nemožné chápať filozofiu tejto hudby len zo študovania škôl a počúvania CD. Tú atmosféru treba cítiť na vlastnej koži. Ono totiž vôbec nejde len o inštrumentálne breaky a hranie. Každá hudba je odrazom myšlienok a pocitov ľudí, ktorí ju tvoria. A tento prístup bohužiaľ v európskom, presnejšie povedané v našom chápaní bluegrassu veľmi často chýba. Na podujatiach tohto žánru je priam neskutočne cítiť obrovskú úctu k vlastným tradíciám a to ako si ľudia vážia nielen bluegrass ako žáner, ale aj všetko čo s ním súvisí, jeho niekoľko storočí staré korene ešte v Írsku a Škótsku a osobnosti, ktoré akýmkoľvek spôsobom prispeli k jeho rozvoju a šíreniu. A nezačalo to len Billom Monroom.
Ako som už písal, práve môj záujem o bluegrass a špeciálne tradičný ma priviedol do miestnej komunity a pomáhal mi adaptovať sa na nové prostredie, tak odlišné od mojej vlastnej kultúry. Takže zatiaľ, čo väčšina mojich spolubývajúcich nadávala akí sú Američania divní a ako sa im vôbec nedarí zvyknúť si na tamojšie pomery, ja som sa cítil pomaly ako v siedmom nebi.
Bluegrass In The Cornfield bola prvá akcia, na ktorú som sa dostal, a to absolútne neuveriteľnou náhodou. Objavil som totiž v Cincinnati obchod s názvom the Famous Old Time Music Company, ktorý vlastnil istý Vernon Mc Intyre, ktorý je so svojou kapelou Appalachian Grass v Ohiu veľmi známa postava. Práve vďaka nemu a istej fanynke menom Amy som sa dostal asi 120 míľ na sever od Cincinnati, do mestečka Wapakoneta, kde sa na mieste bývalej školy konal festival vyložene tradičného bluegrassu. Musím sa ale priznať, že som z predstavenia na pódiu videl len veľmi málo. Nie preto že by som ho ignoroval, ale jednoducho preto, že som väčšinu času strávil v zákulisí, kde som si v obchode s nástrojmi zvesil zo steny banjo a jamoval som s miestnymi muzikantmi. Ten pocit bol naozaj veľmi zvláštny. Sedieť a hrať vedľa ľudí, ktorí boli spoluhráčmi legiend ako Jimmy Martin či John Duffey, sa mi ešte deň predtým mohlo len zdať. Nebol vôbec problém nájsť spoločnú reč. Ono to možno bude znieť ako samochvála, ale práve moje znalosti repertoáru tradičného bluegrassu a to že sa intenzívne zaoberám históriou tejto hudby mi výrazným spôsobom pomohli. Potvrdilo sa mi, a som na to patrične hrdý, že sa naozaj oplatí študovať okolo istého hudobného žánru všetko, nielen techniky hry, ale aj životy osobností, históriu, štýly hrania a ich filozofiu, ktorá je skrytá za všetkým. Len po nej treba pátrať. A to sa netýka len country a bluegrassu. V Amerike to nie je žiadny problém, pretože je obsiahnutá priamo v ľuďoch, ktorí žijú presne tak, ako spievajú vo svojich skladbách.
V tom čase som ešte len začínal tušiť, aké možnosti sa mi začínajú otvárať. Niekedy totiž stačí len jedna takáto doslova lokálna akcia a kontakty a množstvo pozvánok vás doslova katapultujú na ďalšie.
Milan Krankus