Dosť zmätkov hlavne s termínom predchádzalo novembrovému Bluegrass Session v Pezinku. Vďaka referendu sa totiž termín posúval krížom krážom, až skončil na sobote 18. 11. Zrejme práve to malo aj za následok, že oproti ostatným sa tam tentokrát zišlo iba niečo viac ako 70 divákov. No tak či tak, atmosféra bola super.
    Na začiatok hralo domáce združenie, ktoré vzniklo iba pri tejto príležitosti ako spomienka na Paľa Ochabu, banjistu z pezinského starého, ešte grassového Bukasového masívu, ktorý zomrel pred viac ako piatimi rokmi. Niečo podobné je aj Memoriál Milana Žourka, ktorý je už mnoho rokov venovaný spomienke na skvelého banjistu a človeka, ktorý zomrel pod kolesami ruského nákladného auta ešte v čase ich nepozvaného pobytu na našom území. Jednodňový festival, na ktorom sa zíde hromada bluegrassových kapiel. Možno by stálo za zváženie usporiadateľov postaviť to v tomto duchu aj tu.
    Ako druhá kapela sa "on stage" dostavil bratislavský Steam. Nemôžem ju komentovať, kedže som jej členom. To prenechám iným (vraj to bolo veľmi dobré). Každopádne sa nám hralo dobre (skutočne super ozvučenie).
    Trocha smolu v istom slova zmysle mal nasledujúci Tomáš Peško Band. Celkom nová zostava, čo pôvodne vznikla kvôli nahrávaniu Tomášovho projektu. Táto zostava hrá v prevahe Tomášove vlastné skladby. Tu je Tomáš naozaj doma, keď to porovnám s jeho hraním a pôsobením v BG Time, Novom Rovnáku či v ASO. Škoda len, že bolo všetko, čo som počul, také rýchle a dosť podobné. A tiež škoda, že sú to všetko (aj keď zaujímavé, ale predsa iba) inštrumentálky bez spevu. No a tá smola? Počas ich bloku vonku spustili "iní" oslávenci ohňostroj. No a časť sály sa zdvihla a šla si von obzrieť to, čo nik z nich očividne ešte nevidel. Žeby bol ohňostroj zaujímavejší ako muzika Tomáš Peško Bandu na javisku?
    Posledný blok patril hosťujúcej kapele z Čiech - Lusatian Grass. Kapela hrajúca skvelý tradičný bluegrass na jeden mikrofón s pekným vokálom, vďaka dvom dievčenským hlasom občas znejúc tak trocha cartrovsky či whiteovsky. Ako mnohým zrejme najviac do oka udrela, nielen dobre ovládajúca svôj nástroj a dobre spievajúca, ale naviac veľmi sympatická mandolinistka.
    No a celková bodka patrila improvizovanému spoločnému hraniu všetkých zúčastnených - postrachu a čiernej more všetkých zvukárov. A tu musím podotknúť, že toto hranie ako aj celý session zvládli na výbornú. Bodaj by takéto zvuky boli aj na ostatných akciách.
    Diváci sa rozišli a zopár tvrdohlavých muzikantov a účastníkov workshopu, čo sa konal popri tomto festivalíku, zostalo a hralo ďalej až do ranných hodín. To proste k festivalu patrí a je to pekná tradícia.

JaBr.