Čo s načatým časom na javisku

K napísaniu týchto riadkov ma podnietilo jednak zaujímavé „Kecanie o bluegrasse" na internetovských Zvonkoch, ale aj to, čo som vídal na javisku, keď som sedel v nejakej porote či iba ako divák na nejakom festivale či koncerte. Vystupovanie a výber repertoáru síce nie je iba problém mladých kapiel, ale hlavne mladých kapiel. Často až príliš suverénne, alebo naopak ustráchané vystupovanie skazí dojem. Iba málo kapiel spadá do toho zlatého stredu so správnou dávkou suverenity a skromnosti. Chcem však osloviť zvlášť mladé kapely, ktoré sú v prvom rade mladé, potom neskúsené a nakoniec k bluegrassu pristupujú ako Jan Žižka z Trocnova spôsobom "Hŕŕ na ne". Ak patríte medzi ne, či si chcete prečítať zopár možno dobrých rád, tak pokračujte v čítani ďalej.
     Každá kapela by si totiž mala uvedomiť jednu základnú vec, a to, že dojem o sebe tvorí nie iba hudbou, ale aj všetkým ostatným, a že dojem sa tvorí prvým krokom, ktorým vyjde na javisko a končí posledným krokom, keď z javiska odchádza. Všetko, celý koncert je jeden celok, všetko so všetkým súvisí a nedá sa od seba oddeliť. Nielen repertoár a hovorené slovo, ale napríklad aj oblečenie robí dojem z kapely na javisku. Oblečením totiž muzikant ukazuje, ako si váži diváka a ako mu na tom záleží. Chcem tým povedať, že akosi kanady a maskáče nechajme trampským kapelám, rovnako ako kraťasy a tielka folkerom. Nikdy som nemal totiž dobrý pocit, ak som na javisku videl kapelu, ktorej členovia mali na sebe tielko a kraťasy, spod ktorých trčali chlpaté ruky a nohy. Neviem, ale na žiadnom americkom videu som nič také nevidel a predpokladám, že v Ovensbore je teplejšie ako v Bratislave, takže argument, že je teplo, neobstojí. Nie je nutné sako a kravata, aj keď mne je to najbližšie, ale aspoň nie to, v čom chodíte každý deň. Nie teda ošúchané rifle a vyblednutá košeľa. Pamätam sa napríklad na Danny Weisa zo Skyline počas ich turné po Československu a na jeho kufor plný rovnakých bielych košiel - na každý koncert jedna. Záleží hodne aj od toho, čo hráte. Ak hráte napríklad tradičný bluegrass v duchu povedzme Osbornov, tak to sako je zrejme aj na mieste. Nejako to proste patrí k tomu. Rozhodne však nevoľte uniformitu. Nikdy asi nezabudnem na koncert bratislavskej Vegy na Banjo Jamboree v Kopidlne a ich šedo-oranžové uniformy, ktoré nielen u mňa vzbudili údiv a úsmev. Bolo to myslené dobre, ale pripomínalo to montérky pumpárov Benzinolu.
     Veľký problém, a prakticky u všetkých kapiel, je hovorené slovo. Jednak kultivovanosť a úroveň hovoreného slova, obsah a aj jeho použitie na správnom mieste. Ježia sa mi všetky vlasy ak počúvam hovorené slovo úrovne 4. cenovej skupiny, rovnako ako opačný extrém, keď na javisku stoja majstri sveta, či mám pocit, že som na živej nahrávke televízneho programu "vtipnejší vyhráva", kde čo vtip, to perla. Hovorené slovo by malo byť k veci a rovnako nacvičené, ako skladby. Je to predsa súčasť programu. Kapela si musí uvedomiť, že tu nie je na to, aby odrapkala "sebelepšie" nacvičené skladby a išla domov. To si ich môžem pustiť aj z CD-čka. Divák čaká aj na zopár "teplých slov". Chce sa dozvedieť viac o skladbách, o kapele a hlavne sa chce zabaviť. Isteže záleží od toho, kde hráte. Na country bále, kde sa hrá do tanca, viacmenej každý kašle na nejaké hovorené slovo a chce hlavne tancovať, no i tu by občas čosi malo zaznieť. Rozhodne však na festivale či vlastnom koncerte. Nemám dobrý pocit z koncertu, kde kapela iba hrá a za celý koncert povie akurát "Dobrý večer" a na záver "Dovidenia". Tak isto, ak vidím, že nemá nič pripravené a improvizuje, respektíve bojuje o život. Ak si myslíte, že to zvládnete spôsobom - však už nás niečo napadne a čosi tam povieme - je mi ľúto, ale ja som presvedčený, že nie. Možno po 10-tich rokoch hrania na javisku, ale určite nie na začiatku svojej kariéry. Rozhodne nemá zmysel učiť sa hovorené slovo naspamäť. To by každý spoznal, že recitujete básničku, ale pripraviť si čosi v akejsi kostre, okolo nej sa voľne pohybovať a iba určité bonbóniky sa naučiť. A nebojte sa klamať a vymýšľať si neskutočné vtipné historky o členoch kapely. Robia to všetci a verte či nie, iba tak 10% z toho, čo počujete na javisku, je pravda. Snažte sa rozprávať o všeličom, ale skončite vždy tak, aby ste navodili atmosféru a tému nasledujúcej pesničky. Nedajte divákovi odpočinúť. Na javisku sa stále niečo musí diať. A ná záver to najdôležitejšie. Nie každý má dar slova a tak v kapele by mal byť jeden, najviac dvaja čo uvádzajú vaše koncerty a ostatní sa zapájajú iba občas. Mal, alebo mali by to byť tí najlepší a tí, čo najmenej dolaďujú a nedávajú kapodastre. A ešte jedno, majte v talóne dlhšiu príhodu. Čo ak niekomu praskne struna? Nepôsobí dobre, ak sa na javisku nič nedeje a ako sa vraví, "rastú palmy". To značí, že v jednom kúte sa ktosi dolaďuje, v druhom niekto chrbtom k publiku pije minerálku (možno pivo) a ostatok kapely hľadí niekam do prázdna a čaká. Na čo vlastne čaká? Skúste si zahrať pre malé deti, to je najlepšia škola. Tie sa vám hneď začnú baviť, ak ich nezaujmete či sa nič nedeje.
     Ďalší veľký problém je prejav. Mnohokrát som videl, že kapela si aparatúru postavila do polkruhu tak, že krajní boli skoro chrbtom k obecenstvu a spievali pre seba. Či dokonca extrém, že sa niekto z kapely otočí k divákom celkom chrbtom a "sejšnuje" s niekým z kapely.  Treba si uvedomiť, že spievate pre tých, čo sedia tam dole a ktorým sa vraví tuším "diváci". Keď spievate, pozerajte sa na nich a nie kamsi do stropu. Diváka poteší, ak sa na neho pozeráte. Dostane totiž komplex viaccennosti z pocitu, že z celej sály spievate iba jemu alebo jej. A to je účel. Tak isto aj grimasy a krútenia sa dosť rušia. Ja viem, u mnohých je to vec individuálneho prejavu, s ktorým sa často neda nič robiť. Ale treba to aspoň skúsiť. V jednej brnenskej kapele hrával banjista, ktorý sa pri hre tak krútil a strúhal take grimasy, že človek si myslel že pri hre nejako trpí. Ale zas kto pozná Barryho Mitterhoffa ... Aspoň to skúste.
     K prejavu patrí aj kontakt medzi sebou na javisku. Všetko vyzerá inak, ak divák dostane pocit, že tam na javisku je jeden jednoliaty celok, ktorý spolu dýcha a možno aj spáva. A tak isto aj vy na javisku. Udržujte medzi sebou stále akýsi telepatický kontakt. Niekedy je dobrý efekt prejsť na nejakú unisono dvojhru k mikrofónu spoluhráča a s ním to tam spolu zahrať. Proste mali by ste byť uvoľnení ako na skúške. Nič vás neprekvapí a naopak vy budete až prekvapení z toho, čo vás napadne v improvizácii, ku ktorej vás takto vyprovokoval nejaký spoluhráč a ako to šlape. Nestačí iba počúvať basu. Treba počúvať a vnímať všetkých okolo seba.
     A tak ako kontakt medzi sebou, snažte sa vybudovať aj kontakt s divákom. Bez neho ste totiž odpísaní. Nechcem tým povedať, že máte všetkých v hľadisku objať a každému sa predstaviť a podať osobne ruku. Stačí, ak ľudom dáte pocit, že sú súčasťou vášho koncertu. Nikdy nezabudnem na istého člena BG Albumu, ktorý počas skladby odložil gitaru, šiel medzi ľudí a vyzval k tancu dámu sediacu v prvom rade. To už je extrém, za ktorý sa skôr budete hanbiť ako vtedy my ostatní, čo sme ostali na javisku. Ale občas skúste divákov do svojho koncertu zapojiť. Napríklad dialógom či vymyslite si nejakú hru, kde budú niečo spievať s vami. Kto ste zažili Trischku v Bratislave ako hral s divákmi Dueling Banjos, iste vie o čom hovorím. Všimnite si, že to robia skoro všetky zahraničné kapely. Prečo nie vy? No a teraz to najdôležitejšie - ako si zostaviť repertoár, aby diváci neodišli či nezaspali. Je to podľa mňa najchronickejší problém v podstate všetkých kapiel. Väčšina kapiel sa na svojich koncertoch totiž drží takzvaných povinných cvikov ako to veľmi výstižne nazval jeden pisateľ v Kecaní o bluegrasse: "Jeden vypalovák, jeden ciťák a jedna inštrumentálka." Vypalovák na publikum, ciťák pre dievčatá a inštrumentálka aby sme sa ukázali aký sme dobrí. Inštrumentálku dáme prvú, nech sa rozohráme a nech sa chytí zvukár, potom ciťák aby za sebou neboli dve rýchle skladby a program bol pestrý a nakoniec vypalovák na publikum, lebo  to najlepšie musí byť na konci. Nie je to pravda, páni muzikanti? Česť výnimkám. Dovolím si oponovať skoro všetkým čo tvrdia, že nie. Úmyselne vravím skoro, lebo zase česť výnimkám. Len sa totiž pozrite na „konkurenciu" na nejakom festivale. Ale všetci sme boli rovnakí. Aj pre nás v BG Albume bolo všetko modré, mysleli sme si, že sme majstri, a že všetko čo je rýchle je bluegrass. A v podstate ani niet divu pri počúvaní napríklad takých Kentucky Colonels. Ibaže chyba lávky. Tie  pomalé skladby sme akosi prehliadali a rovnako aj to čosi skryté za tou muzikou - srdce. Trvá pomerne dlho, kým si uvedomíte o čom to vlastne je, že bluegrass je hádam aj trocha viac ako iba hudba, že je to istá filozofia, že ani tak nezáleží na brilantných sólach ako na speve, vokále, zvuku celku a precítení toho, čo spievate. Na hudobných školách, či už konzervatóriu, alebo iných, sa na hudobnej teórii učí, že hudba ma iba dopĺňať a podfarbovať spev a že so skladbou sa treba stotožniť a precítiť ju od prvého po posledný tón. Ale čo tí, čo konzervatórium nemajú?  Žiaľ, jednoznačný recept ako zostaviť program nejestvuje. Pripravíte si ho, je to fiasko, improvizujete a je to super. A to je práve prvá otázka, či improvizovať, alebo nie. Ja si myslím, že je to tak pol na pol a záleží od typu koncertu. Improvizovať na nejakej súťaži je hazard a hrať presne podľa akéhosi zoznamu na voľnom viacmenej session koncerte je hlúposť. Čo-to by si kapela mala dohodnúť čo bude hrať. Či to už presne dodrží, alebo nie, je vecou ako reaguje publikum. Ak vidíte, že v prvom rade ľudia podriemkávajú, radšej už tú v poradí šiestu pomalú skladbu čo hráte, nehrajte a zameňte ju za niečo svižné. A rovnako nahraďte ďalšiu v poradí deviatu rýchlu skladbu (v najhoršom prípade ešte aj v tej istej tónine ako ostatné). Ľudia už totiž prestali registrovať či to je nová skladba, alebo ešte stále tá istá, ibaže v nej je krátka pauza. Jedna znie ako druhá. Tomu všetkému však predídete ak sa na koncert pripravíte. Budete vedieť presne čo hráte, v akom poradí a v talóne si necháte zo dve či tri skladbičky, čo môžete kamsi vsunúť či vymeniť za inú podľa reakcie ľudí. Ako si pripraviť skladby je rôzne. Začať však treba v samotnom výbere skladieb čo chcete hrať. Treba si uvedomiť, že skladba, ktorá sa páči povedzme vám sa ešte nemusí páčiť aj ľuďom.  Mnoho kapiel robí jednu veľkú chybu. Niekto prinesie novú skladbu, ktorá sa všetkým zapáči, tak zo dve tri skúšky a poďme s ňou na javisko - veď je super. Ale to sa vám iba zdá. Keďže je nová, nie je "ožutá" a hráte ju s chuťou, čo je síce pravda, ale zároveň ju hráte aj s chybami a prílišnou kontrolou, ktorá vám ujde a môže vás na koncerte vyviesť z rovnováhy, čo si možno ani neuvedomíte, lebo hráte viac menej nadoraz. Výsledok - celkový dojem je vťahu a vy nepochopíte prečo na tú skladbu ľudia nezabrali, však je super?  Lenže práve preto, že hráte niečo čo nehráte s odstupom a nadhľadom. Priliš sa koncentrujete na sóla a čistý spev a to tak potrebné uvoľnenie sa nemôže dostaviť. Vždy preto vyberajte „ožuté" skladby, ktoré hráte v pohode a s nadhľadom a verte, že pri hre budete mať pohodu. Budete sa môcť sústrediť na kapelu ako celok a môcť reagovať na nejakú „improvizačnú provokáciu" spoluhráčov. Už nebudete ako struny a celkový dojem bude super. Hrajte skladby, v ktorých sa v podstate nemôžete pomýliť a máte v nich istotu. Zapamätajte si, že dobrý muzikant hrá preto, že ho baví hrať, a aj v ožutej skladbe si dokáže vždy nájsť niečo nové a zaujímavé. Je osudný omyl myslieť si, že  ak skladbu hráte už dva roky, tak patrí na smetisko. Práve naopak. Ja neviem, ale napríklad Wait a Minute spievam už tak 10 rokov a stále ma to baví, rovnako ako hranie Bluzinee od Trischku, čo hrám ešte dlhšie. Hocikedy si s chuťou zahrám Cripple Creek či Devils Dream. Neuznávam výroky tipu „to je vykopávka - zahrajme si niečo poriadne". Ruku na srdce banjisti - kto z vás už zahral také Foggy Mountain Breakdown poriadne?
     Ďalšou dôležitou vecou je, ako zostaviť skladby do akéhosi poradia. To už chce určitú skúsenosť, estetické cítenie a vkus. Môžete samozrejme naplácať skladby aj podľa abecedy, no neručím za úspech. Tak o 4.00 hod ráno na Country bále možno, ale aj to je bez záruky. Skúste si jednu zaujímavú vec pustite si z magnetofónu jednu z vašich pesničiek a hneď po nej ďalšiu úplne inú. Potom skúste tú druhú vymeniť za inú a znova to vyskúšajte. Keď to budete opakovať viackrát s viacerými skladbami, zistíte, že niektoré skladby ak sú za sebou akosi korešpondujú a iné sa k sebe nehodia, ba sa až rušia, že niektoré skladby znejú lepšie ak sa hrajú hneď za sebou a u iných sa medzi ne hodí zopár hrejivých slov. To je to, k čomu som vás chcel priviesť. Nie každá skladba môže nasledovať po nejakej inej. Môže to byť podobná, ale aj celkom iná či už rytmicky, alebo tempom. Skúste si program zostavovať tak, aby skladby znejúce za sebou neboli ako oheň a voda. Myslite na to, že váš program, ako som už hore spomenul, je jeden súvislý celok, ktorý má byť ako kľudná hladina vody (pozor nie monotónny - myslím váš kľud a pohodu ktorá prejde aj na ľudí). Rozhodne nedávajte za sebou skladby v rovnakom ladení a ešte aj v rovnakom tempe.
     Striedajte tempá (nie pričasto), zahrajte valčík a po ňom trebárs swing, potom niečo pomalšie a prejdite do rýchleho tempa. Snažte sa však vyvarovať extrémnym kontrastom. Niekedy, u niektorých skladieb to však nevadí. To už musíte vycítiť sami. A niekedy hrajte dve skladby hneď za sebou bez prestávky. Tú druhú ešte začnite do potlesku. Dobré je to napríklad keď po rýchlej inštrumentálke hneď bez hovoreného slova ešte do potlesku začnete niečo pomalé. Tu však nesmiete prehadzovať kapodastre. Tam nesmie byť žiadna pauza. Vyzerá to veľmi dobre a efektne. Najlepšou školou je počúvanie live koncertov amerických kapiel. Tie to vedia.  A ešte jedna maličkosť. Ak chcete, aby vás vytlieskali, dajte nakoniec tak dve rýchlejšie skladby, v ktorých ste absolútne suverénni. Ale pozor, pomalý prídavok všetko zabije. Bežný divák si zapamätá posledné skladby a podľa nich buď na váš ďalší koncert príde zas, alebo na vás jednoducho zabudne.
     A to hlavné ešte raz. Na koncert príďte pripravení a hrajte ho s úctou bez ohľadu na to, či je to komorný koncert v nejakom klube či country bál. Uvedomte si, že ľudia neprišli iba na vašu hudbu, ale sa prišli baviť. Humor je korenie koncertu. Rovnako ako srdce, ktoré treba do bluegrassu rozhodne dať. Snažte sa pred koncertom nepohádať. Vaša pohoda by bola "včudu" a divák to zbadá. A buďte aj trocha hercami. Mám priateľa, čo tvrdí, že koncert je jeden veľký podvod na diváka. A ja mu "čiastočne" dávam aj za pravdu.

Nabudúce Ako a koho podplatiť aby ste hrali na festivale.

Ján Bratinka - 1999