Kto tam nebol, môže iba ľutovať. Iba tak by som začal tento pohľad na tento, podľa mňa stále ešte bezkonkurenčný, festival skvelej hudby. Dobrofest je festival, ktorý má svoje uznávané meno a miesto na slovenskej scéne už mnoho rokov. A očividne ním neotrasie ani prekrývanie termínu s inými festivalmi (čo sa žiaľ tento rok stalo). Rovnaké miesto a zvuk má aj na medzinárodnej svetovej scéne, čo dokazuje záujem svetových špičiek a muzikantských legiend o tento festival. Má svoje miesto hlavne preto, že od samého začiatku a vzniku festivalu usporiadatelia vsadili nie na komerciu či kvantitu, ale na špičkovú kvalitu, pestrosť žánrov a zároveň možnosť a ponuku dať priestor aj  všetkým domácim kapelám hrajúcim country, bluegrass, ale aj blues či akýkoľvek iný muzikantský smer, kde sa uplatní dobro či rezofonická gitara.. Skutočne nepoznám kapelu na Slovensku, ktorá by odmietla ponuku hrať v Trnave na Dobrofeste, a to sa týka aj kapiel zo zahraničia. Ponuka a záujem zo strany kapiel a muzikantov hrať v Trnave je tu často väčšia ako časové, priestorové alebo finančné možnosti Dobrofestu. Len si pripomeňme zopár mien: Peter Rowen, Sally Van Metter, R. Tut Tailor, Jerry Douglas, Bob Brozman, Blue Highway a mnoho mnoho ďalších. A inak to nebolo ani tento rok. Pre mňa osobne to bol naviac zážitok, na ktorý tak skoro nezabudnem, mal som totiž možnosť sa stretnúť so žijúcimi legendami, s ľuďmi, ktorých hudba sa spája s mojimi bluegrasovými začiatkami, s ktorými som "bluegrassovo vyrastal". Ale k tomu sa dostanem neskôr.
    Nezanedbateľný je aj divácky záujem. Stretol som tu množstvo ľudí, fanúšikov i muzikantov nielen zo Slovenska a Čiech, ale aj z bližšieho či vzdialenejšieho zahraničia a počas týchto niekoľko dní v trnavských uliaciach, ako som postrehol, znela popri slovenčine a češtine aj maďarčina, poľština, drvivo angličtina, francúzština, španielčina, nemčina, ba dokonca aj japončina. A to je, myslím, jasný dôkaz toho, čo som vravel v úvode.
    Festival začal v utorok 29. augusta a končil v nedeľu 3. septembra. Nedalo sa jednoducho vidieť všetko, bolo toho príliš mnoho a zatiaľ som neprišiel na to, ako sa rozpoltiť, aby som stihol všetko. Trnava doslova žila od rána do rána kvalitnou hudbou nielen na Trojičnom námesti, v Synagóge a v DKO Tirnavia, ale aj v možstve klubov a menších scén dokonca aj v okolí Trnavy. To sa jednoducho nedá stihnúť. Naviac program bol všade značne vyrovnaný, takže kto chcel blues, šiel napríklad do klubu Calipso, kto skôr novú akustickú hudbu, tak do synagógy a kto country či bluegrass, do Domu hudby či k javisku na Trojičnom námestí.. Tých scén však bolo ďaleko viac.
   Oproti tradičným scénam a koncertom tu pribudla jedna novinka. A to scéna s názvom Slovenská bluegrassová asociácia predstavuje, kde sa každý deň na komornej scéne nádvoria Domu hudby (kde zároveň predtým prebiehali rozhovory s hosťami pod názvom Tvárou v tvár),  predstavili najlepšie slovenské bluegrassové skupiny, medzi inými 29 Strings, ASO, Steam a Blue Land.
    Rovnako aj tradičná scéna na Trojičnom námestí ponúkala maratón od 14.00 do 23.00, kde sa striedala kapela s kapelou za účasti odhadom tak niečo vyše tisíc divákov.
    Zážitkom tiež boli vystúpenia v Synagóge, kde na mňa najviac zapôsobilo kanadské zoskupenie Zubot & Dawson a ich nová akustická hudba. Alebo CELTIC SESSION 2000 v tnavskom divadle -  írske a škótske hudobné hudobno-tanečné exhibičné show.
    Ale vrcholom bol tradične piatkový hlavný gala večer - International DOBROFEST - TRNAVA 2000  -  Slávnostný koncert spojený s udelením ceny Dobrofestu v DKO Tirnavia.  Fantastický koncert, ktorý trocha narušil iba "pán zvukár" s aparatúrou odhadom tak v hodnote 2 milióny korún. Asi v duchu "Na čo mi je špičkový plne digitálny CD prehrávač, keď som hluchý ako poleno". A keď už niekto povie kapelám ako Druhá Tráva, že sú amatéri, čo nevedia hrať na aparatúru (ako som sa neskôr dozvedel), niet viac čo k tomu dodať.  Ale to je mimo usporiadateľov. Sám som kedysi organizoval festivaly a viem, že so zvukárom je to často ako s mačkou vo vreci.
    Ale späť k tomu dobrému. Galavečer v beznádejne vypredanej sále DKO Tirnavia a za účasti STV, ktorá to celé snímala, otvorila Druhá Tráva, ku ktorej, myslím, niet čo dodať. Profesionálna muzika, profesionálny výkon. Hneď po nich nastúpilo nemecké bluesové zoskupenie  Hootin´ The Blues,  pri ktorého vystúpení si bluesoví fajnšmekri iste prišli na svoje. Slovensko-český  Fragment trocha stratil zvukom a možno aj preto aspoň na mňa pôsobil trocha chladno. Škoda, pretože príchodom bratov Malinovcov mnohé získal. Prekvapili ma na ňom dve veci. Jednak neuveriteľne a hlavne nezvyčajne tradičná inštrumentálka od Svaťu Kotasa,  a po prvýkrát som videl Janku Dolákovu nielen ako speváčku, ale aj basistku. A myslím, že jej predošlé starosti (ako sa mi zdôverila), že sa jej k base farbou nehodia žiadne šaty, sú bezpredmetné. Bolo to síce pre mňa nezvyčajné, ale skvelé.
    Ďalšie zoskupenie som síce v piatok prepásol, ale zato som si ich pozrel v sobotu v Synagóge. Bolo to novoakustické kanadské zoskupenie  Zubot & Dawson. Na mňa ich hudba hodne zapôsobila a iba ľutujem, že som si nezakúpil ich CD. Využívali plnú škálu zvukov ich nástrojov a ukázali sa ako skvelí inštrumentalisti. Blueland si tradične prizval ako hosťa dobristu. Tentokrát to bol Al Brinkerhoff z USA. Osobne ma nadchol hlavne svojim spevom.
    Trocha sklamaním pre mňa bol John Crampton (GB). Dosť monotónna muzika založená často na jednom akorde a jednom rytme, podporovaná dupaním na dosku v podlahe. Trocha mi to nešlo dohromady s párom skvelých breakov, čo občas len tak zabrnkal pri uvádzaní ďalšej skladby. Priznám sa, až ma trocha uspával.
    Ale hneď som sa zobudil po ohlásení nasledujúceho hosťa. Mike Auldridge, Bennett & Gaudreau - (USA). Priznám sa, neviem, čo o nich napísať, lebo ešte stále som celkom nestrávil tento zážitok. Osobne som sa cítil ako pred mnohými rokmi, keď som  na plzenskej Porte stál prvýkrát zočivoči Tonymu Trischkovi a Skyline. Mike Auldridge (dobrista legendárnej Seldom Scene) a Jimmy Gaudreau (okrem iného bývalý mandolínista od J. D. Crowea a New South) sú žijúce legendy amerického bluegrassu. Muzikanti, s ktorých muzikou som vyrastal a učil sa, čo to vlastne ten bluegrass je. A keď zaznelo hneď na úvod Pickaway, priznám sa, že slzám radosti veľa nechýbalo. To, čo predviedli, bolo jednoducho skvelé a neopakovateľné. A každý, kto má rád bluegrass, musel byť v siedmom nebi hlavne na ich sobotňajšom sólo koncerte, ktorý som si jednoducho nemohol nechať ujsť za žiadnu cenu. Nádherné bluegrassové vokály v duchu Seldom Scene, Jim and Jessie, Country Gentlemen, neskutočný tenor Jimmyho Gaudreaua, dobro Mikea Auldridga, človeka, ktorý je považovaný za dobristu s najkrajším tónom, no a neopakovateľná gitara a spev "pána Bennetta". Doslova klon Tonyho Ricea aj svojím vzhľadom. Či to už boli skladby z Manzanity, od Seldom Scene, od Jima a Jessieho, či záverečné niekoľkominútové Nine Pound Hammer. Hrali proste bluegrass pre fajnšmekrov. Ten pravý, skutočný a nefalšovaný. Pre mňa to bol koncert nielen roka, ale asi posledných niekoľko rokov. Neviem, koľko prídavkov bolo v piatok a aj v sobotu. Viem, že ich bolo veľa a že to bol príliš krátky koncert. Ich vystúpenie pre mňa tentokrát zatienilo aj záverečné vystúpenie Boba Brozmana už okolo dvoch ráno, za čo sa mu ospravedlňujem, lebo si jeho a aj jeho muziku nesmierne vážim. Ale potreboval som to proste stráviť.
    Mimochodom - Mike Audridge dostal tento rok cenu Dopierovcov.

Ján Bratinka