Tohtoročný Dobrofest sa konal v duchu 70. výročia vzniku DOBRA, respektíve opatentovania tohoto hudobného nástroja firmou Dopyera Brothers. To, že tento nástroj je pomenovaný podľa prvých dvoch slabík tejto firmy, už hádam ani netreba vysvetlovať. A to, že sa tento festival rozrástol do medzinárodných rozmerov a svojou kvalitou predčí hádam všetky slovenské festivaly potrvrdzuje aj účasť nemalých zahraničných hviezd na ňom.
 Dobrofest bol veľkým maratónom hudby, ktorý sa začal v utorok 24. augusta a končil v nedeľu 29. augusta, čo bolo plných šesť dní. Ak by niekto chcel stihnúť všetko, tak by asi potreboval tri veci: týždeň dovolenky, rýchle približovadlo a silné nervy na konzumáciu všetkých 180 účinkujúcich a poprípade ešte sa dať chirurgicky rozdeliť. Ja sa priznám, že svoju dovolenku som už vyčerpal v júly a tak mi nezostalo iné, len sa orientovať na dva hlavné večery, ktoré boli v piatok a v sobotu v DKO Tirnavia.
 V piatok o 19:00 sa (oficiálne) začal koncert International Dobrofest Trnava 99, ktorý trval do skorých ranných hodín. Ako obyčajne jeho dramaturgia použila systém "na striedačku", čo znamená, že hudobníci, ktorí hrajú na dobro vo zvislej polohe sa striedali s tými, ktorí naňho hrajú vo vertikálnej polohe.
 Koncert otváral Lionel Wendling & The Honky Cats z Francúzka. Bolo pre mňa veľkým prekvapením, že vo Francúzku, v krajine šanzónu sa vyskytol county hudobník, ktorý je veľmi uznávaným steelgitaristou. Na úvod nás rozprúdil nefalšovaným country rockom.
 Bluesový hudobník Dave Peabody (GB) nebol na Dobrofeste novačikom. Tentokrát si na festival priviedol svojeho austrálskeho priateľa Gypsy Dave Smitha, s ktorým tento rok koncertoval po Anglicku a Škotsku. Samozrejme, bluesmani spustili blues a bluesový fanúšici sa mohli cítiť ako ryby vo vode. V podobnom duchu sa niesli aj vystúpenia dalších bluesových muzikantov ako Mike Dowlinga (USA) a Pepe Ahlqvist Delta Blues Quartetu. Mike Dowling je však známi aj svojou multištýlovou schopnosťou. Okrem bluesu perfektne zvláda country, bluegrass, jazz a iné. Nemôžem si pomôcť, ale zo všetkých bluesových vystúpení ma najviac oslovilo vystúpenie Pepe Alhqvist Delta Blues Quartetu z Fínska. Toto zoskupenie vzniklo vlastne spojením dvoch učiteľov (Pepe Ahlqvist - ústna harmonika, Jarrka Rissanen - rezofonická gitara) a ich žiakov (Juha Kartano - úst. harmonika, Jonne Kulluvaara - rez. gitara). Koncom minulého roka sa spojili tieto duá do jedného kvartetu. Virtuózna hra obodvoch harmonikárov ma úplne dostala a myslím si, že nielen mňa.
 Z "horizontálnych" dobristov ma najviac prekvapil LeRoy Mack (LeRoy Mc Nees). Ani nie tak svojou hrou na dobro, hoci na šesťdesiatnika pôsobil až neuveritelne vitálnym dojmom, ale tým, koho si vybral za svoju súprievodnú kapelu. Na moje milé prekvapenie si vybral trnavsko-hlohovecký Blueland a môžem zodpovedne povedať, že chlapci odpálili nefalšovaný bluegrass známi z čias Flatt and Scruggsa. Keby ich človek nevidel, tak by nepovedal, že sú to slováci. Aj to svedčí o tom, že na Slovensku pôsobia veľmi kvalitné bluegrassové kapely.
 Ďalším americkým dobristom, ktorý sa neobťažoval priviesť si so sebou nejakých muzikantov, ale siahol po skvelých hudobníkoch do blízkych Čiech bol Roger Williams. Tento dobrista malý vzrastom, ale veľký svojou hrou vychrlil na obecenstvo sériu novoakustických skladieb, ktoré na mňa veľmi silne zapôsobili.
 Z Nemecka na Dobrofest zabrúsila skupina Shady Mix so speváčkou Wil Maringovou. Toto americko - nemecké združenie, ktoré v rokoch 1997 a 1998 získalo cenu Skupina roka. Speváčka Wil Maringová je aj veľmi dobrou textárkou, čo aj dokázala na ich vystúpení, na ktorom hrali prevažne skladby napísané jej perom. Skupina hrala progresívny bluegrass, ktorého obraz veľmi dobre dotváral Maringovej hlas.
 Ďalšou z bluegrassových kapiel bol slovenský Fragment. Čo dodať k ich vystúpeniu. Až na malé problémi zo zvukom to bolo vystupenie, aké som mohol čakať od týchto profesionalných muzikantov. Väčšina skladieb, ktoré hrali, bola z ich nového CD "One of These Days", ktoré som si tam samozrejme kúpil a doporučujem to aj vám. Perličkou je, že vminulosti si skupina musela vybojovať svoju cestu za "veľkú mláku" a teraz tam boli pozvaní práve na základe tohoto CD.
 V sobotu sa ako predskokan predstavil Allan Mikušek so svojím AM Bandom. Allan opäť raz potvrdil, že je číslo jedna na poli slovenskej country music. Ako sám povedal, po dlhom čase mu Dobrofest dal možnosť vystúpiť na domácej pôde. Jediná vec, ktorá mi trochu vadila bola, že jeho texty sú momentálne skôr zamerané na šestnástky. Hudba bola však výborná a hlavne živá.
 Na záver som si nechal hviezdu obidvoch večerov Jerry Douglasa. Jerry si po Bob Brozmanovi, Petrovi Szabadošovi, Tut Taylorovi, Curtis Burchovi a Rob Ickesovi v tomto roku odniesol Cenu Johna Dopyeru. Jerry už na Dobrofeste vystupoval v roku 1996 a to s Peterom Rowanom. Tentokrát prišiel na Dobrofest v sprievode Bryana Suttona, gitaristu zo sprievodnej skupiny Ricky Skaggsa Kentucky Thunder a hráčom na ceruzku (elektrický kontrabas) Byron Houseom, štúdiovým a koncertným hračom, ktorý na pódiach hral pre také hviezdy ako sú Emmylou Harris či Dolly Parton. Ich vystúpenie bolo naozaj lahôdkou pre uši aj oči. Majstrovstvo všetkých troch potvrdila aj situácia, Bryan Sutton roztrhol strunu a musel si ju ísť vymeniť do zákulisia. Jerry a Byron medzi tým ohurovali svojimi improvizáciami a po Bryanovom návrate pokračovali akoby sa nič nestalo. Bryan dokonca jednu chvíľu zožínal väčší aplaus ako samotný Jerry, keď v megarýchlostnej inštrumentálke hral svoje sóla s perfektonou presnosťou a čistotou. Jedna vec je jasná. Verím, že Jerry nebol na trnavskom pódiu posledný krát. Myslím, že na neho zabôsobilo, keď ho celé publikum vyprevádzalo z pódia potleskom v stoje, čo aj bolo hodné toho, čo týto traja predviedli.
 Záverom by som chcel len vysloviť želanie, aby sa Dobrofest rozrastal ešte do väčších rozmerov, čo sa týka kvality a aby aj naďalej na tento festival prijímali pozvanie hviezdy Douglasovho kalibru.

Branislav "Bigfoot" Zvolenský.