Je štvrtok 24. mája, krátko pred jedenástou hodinou večer a zvoní telefón. "Budeme asi meškať tak trištvrte hodinu" - odkazuje Barbora mobilom. Adrian počúva CD, čo pred nedávnom vydala Slovenská bluegrassová asociácia a ja už asi dve hodiny zbalený z balkóna vykúkam červený Ford Tranzit, v ktorom sa budeme viesť do holandského Voorthuizenu na prestížny medzinárodný bluegrassový festival EWOB 2001, kde bude asi 50 kapiel z celej Európy i zámoria.
Ono to všetko začalo o nejaký ten piatok skôr odoslaním prihlášky a demo CD usporiadateľom. Potom dlhé čakanie a následné všeobecné potešenie, keď v januári prišiel dlho očakávaný email, v ktorom nám z Holandska oznámili, že sme jednou z troch slovenských vybratých kapiel. A tak sa začali nekonečné debaty o skladbách, čo tam budeme hrať, skúšky a vybavovanie. A neskôr neskutočné problémy so zabezpečením dopravy a aj uspokojivého nocľahu. Pretelefonovaný majland a veľa nechýbalo a nepôjdeme nikam, nejedenkrát to už bolo na vážkách. Ale všetko sa prežilo, stres sa stratil, všetko sa zariadilo a zabezpečilo a krátko pred polnocou sme vyrazili z rakúskeho Bergu. Pred nami viac ako 1200 km a tak sa väčšina v aute ukladá k spánku, zatiaľ čo náš šofér sa spoľahlivo stará o naše bezpečie.
3 hodiny ráno a prvá zastávka ešte v Rakúsku. Nie celkom prebudený Adrian sa pýta - "Už sme v Holandsku?". Všeobecný smiech a pokračuje sa ďalej. 5 hodín ráno a objavujú sa prvé príznaky cesty. Skoro nik si nevie nájsť dobrú polohu, aby ho niečo nebolelo, netlačilo, dali sa aspoň trocha natiahnúť nohy, či mu nepadala hlava kdesi medzi sedadlá. Dve hodiny nato dlhšia nútená zastávka na nemeckej benzínovej pumpe. Začína sa hlásiť hlad a tiež nebezpečný mikrospánok. Takže natankovať, navštíviť všetky obvykle ráno navštevované priestory a načať zásoby turistickými raňajkami. Všade okolo čisto, úctiví ľudia, človeku je priam blbé len tak odhodiť na zem špak. Očividne už nie sme na Slovensku.
Za volant sadá Barbora, strieda nášho dosť unaveného šoféra a zároveň si skúša nemecké diaľnice. Musím priznať, že jej to ide nad všetky očakávania dobre, napriek tomu, že ostatku opäť klesajú hlavy do neprirodzených záklonov a predklonov a je teda o krátku chvíľu jediným človekom čo je relatívne bdelý. Jej volanie -"Hej buďte niekto so mnou hore, lebo zaspím."- nik nepočuje. Nik nevníma už ani doslova revajúce autorádio.
11 hodín dopoludnia a holandské hranice na dosah. Aspoň podľa automapy. V skutočnosti sú kdesi ešte v strašnej diaľke. Sledujeme každú tabuľu 95 km, 90 km, 84 km, nemá to konca. Až okolo obeda niekto zavolá -"Aha, holandský mlyn!". No väčšina ostatných ani nevníma a hromží nad nekonečnou cestou. Až teraz si vážime malé Slovensko, kde sa za koncertom cestuje tak najviac 4 hodiny.
A konečne hranica. Samozrejme ani noha na nej. Žiaden colník, prázdno. Veď sme v Európskej únii. Tých posledných 60 km je však ale asi najhorších. Keď potom okolo pol tretej odbočujeme z diaľnice do Voorthuizenu, každý už iba čaká, kým dokonale pokrčený konečne vypadne z toho prekliateho auta. Za sebou 1260 km a skoro 15 hodín cesty po nemeckých diaľniciach, plných kamiónov a ktoré su mimochodom na moje prekvapenie samá diera. Neviem ani presne identifikovať, ktorá časť tela ma bolí. Ono bolí totiž celé a mám pocit, že chodím nejak neprirodzene vykrútený doľava.
Konečne sme našli areál kde sa hrá. Pri vchode skúšame najskôr nemčinu, potom angličtinu. O.K., všetko jasné. A hneď vedľa vchodu session. Hrajú tam nejakí Francúzi, ktorých ani nevnímam, rovnako ako ďalšiu zostavu s dulcimerom vo vestibule oproti prezentácii. Jediné po čom túžim je vybaviť čo najskôr prezentáciu, cesťák, ísť na penzión, dobre sa osprchovať a aspoň desať minút stráviť vo vodorovnej polohe.
Večer z penziónu odchádzajú celkom noví ľudia. Prezeráme si krásne mestečko, v ktorom vládnu bicykle, upravené štýlové domčeky (nikde žiaden plot - tu sa asi nekradne), kadejakí záhradní trpazlíci a zvieratká a na uliciach v tieto dni aj potulujúci sa či hrajúci muzikanti. Občas si pripadám ako v Kopidlne v Čechách a nie ako v Holandsku. Tu stretávame Petra Brandejsa s kapelou, tam Monogram, za rohom Fifty Fingers, vo vestibule Honzu Macáka a nakoniec aj Braňa z 29 Strings a Baja z Tomaš Peško Bandu. Vonku krátko nato Grasslanďákov, čo práve dorazili skratkou cez Belgicko. No i mnoho priateľov zo zahraničia. Dennisa zo Spruce Pine, výrazného dvojmetrového holandského mandolínistu Erika Hoogstada, ktorého mnohí poznajú z Kopidlna ešte za totality a pri aute olovrantujúceho Helmuta s Katou z rakúskeho Nuggetu. Stále niekoho zdravím a podávam komusi ruky. Občas ani neviem komu. Človek ani nevie čo skôr. Či pokecať, či si prisadnúť k nejakej sessionujúcej pozliepanej medzinárodnej zostave (hralo sa skutočne všade pod každým stromom), alebo ísť dnu do sálu a počúvať kapelu "On Stage" ako hlásal televízor pred vchodom. A tak sa pochopiteľne všetko nestíha.
Musím ale priznať, že som si to predstavoval trocha väčšie. Podľa reklamy a obsiahlej korešpondencie, čo sa EWOBU venovala, som to odhadoval na amfiteáter či obrovskú sálu s tak 3000 - 5000 divákmi, ďaleko väčšie ako Banjo Jamboree v Kopidlne. Sála s kapacitou tak 200 - 400 ľudí ma trocha zaskočila. Ale angličtina a hlavne skvelý zvuk jasne nasvedčoval tomu, že nie sme na Slovensku. Aj tak by som to ale prirovnal tak k Hornej Porube, ibaže trvajúcej 3 dni, s medzinárodnou účasťou a malým pivom v prepočte za 140- Sk (mimochodom dosť desným aj pre nepivára ako som ja).
Veľa som toho nevidel, lebo som sa potuloval kde kade po sessionujúcich zostavách a kecal s kadekým. Často s ľudmi, ktorých som už viac ako rok nevidel. Do sály som vošiel práve v čase, keď bola Honzovi Macákovi odovzdaná čestná cena za zásluhy. Honza je človek, čo začal s bluegrassovým festivalom ďaleko skôr než Holanďania, v českom Kopidlne. Kto by nepoznal Banjo-Jamboree? Roky pripravoval a organizoval asi najväčší európsky bluegrassový festival a ako sám z javiska povedal, doma sa mu takého ocenenia asi ťažko dostane.
Na pekne upravenom javisku sa potom striedala kapela za kapelou, každá niečím svojská a v drvivej prevahe hrajúca tradičný, alebo aspoň tradičnejší bluegrass. Vôbec v Európe sa hrá prevažne tradičný bluegrass. Dokonca aj v Čechách. Asi jedine na Slovensku prevažuje zatiaľ experimentovanie a modernejšie smery. Zrejme to chce ešte dozrieť, lebo presne takéto experimentovanie bolo typické kedysi aj pre českú scénu.  A to nevravím o profesionalite na javisku a o schopnosti vedieť svoju muziku na javisku aj predať. Takou slabou útechou môže byť to, že v tom trocha zaostávajú aj niektoré české kapely, nezávisle od svojeho inštrumentálneho výkonu.
Na javisku je Nugget a hrá svoj posledný prídavok. Pomaly sa končí piatkový koncert. Kdesi v diaľke sa rovnako pomaly rysuje konečne posteľ. Tá vodorovná, rovná, netrasúca sa pri každej diere na ceste, mäkká s paplónikom a ozajstným vankúšom miesto operadla sedadla v aute, ten balzám na ubolené chrbty, kosti a asi všetky svaly na tele. Únava bola silnejšia ako chuť pridať sa a pokračovať sessionovaním, ktoré sa konalo asi pod každým stromom, podľa správ až do rána.

Je krásne slnečné sobotné ráno, čas rannej toalety, skvelých teplých raňajok v penzióne a aj trocha času sa ešte poflákať po mestečku. Kde tu niečo kúpiť a neprísť domov s prázdnymi rukami. Niekto nejakú pohľadnicu s typickým holandským mlynom, hlinenú sošku pre svoju polovičku, niekto skvelý holandský syr, či nejakú maškrtu pre svoje deti, tí praktickejší formu na tortu.
A potom sa už prezliecť do kostýmov a pripraviť za javiskom na svoje "On Stage". Trocha nervozity sa snaží každý v sebe potlačiť, niekto možno aj trému a očakávanie ako našu muziku budú brať v Holandsku, kde sa predsa len hrá väčšinou niečo tradičnejšie ako bluegrass v duchu Skyline.
Stojíme za javiskom, nervozita - aj keď si to nik neprizná - očividne rastie a tu zaznie od speakera -"Please, on stage Steam from Slovakia".  Pod nohami znervozňujú káble od mikrofónov, reflektory pražia do krku, ruky sa potia od neznesiteľného tepla, v sále ticho očakávajúce prvé tóny, vzadu vidím Helmuta s Katou, čo sa na nás prišli pozrieť, z pravej strany zaznie -"Bože ako je ten text prvej slohy?", ale to všetko spadne s prvým tónom úvodnej skladby. Skvelý zvuk, nič nepíska, všetko počuť, nie ako na niektorých "super" slovenských akciách. A hlavne skvelé publikum, čo perfektne reagovalo. Trocha nás iba zaskočil ten roj blýskajúcich fotoaparátov počas prvých dvoch skladieb. Ale ten mala zrejme skoro každá kapela. Posledná skladba, pohľad na hodinky, čo vravel, že sme si to dobre rozvrhli a vtesnali sa s našimi 8-minútovkami do maximálne 25 minút hrania. Tých 25 minút mali všetky kapely a je trocha škoda, že človek cestuje 1200 km kvôli 25 minutám hrania. Ale také sú pravidlá.
A za dverami z javiska už nejakí záujemci o CD a kontakty. Škoda, že som ich nevzal viac. "Aďo,  poď sem, ja mu houby rozumiem!". "Aha, chce nás na šnúru do Francie a Belgicka. Prečo nie?". Potom nejaká výmena vizitiek a mnohé podobné, tak ako to už proste na podobných festivaloch býva. Ešte nejaké zapózovanie pre fotografa a rýchlo niečo vypiť na dokonale vyschnuté hrdlo, možno aj jednu cigaretu a hor sa do víru skvelej atmosféry.
Tá atmosféra ma skutočne prekvapila a nie je jednoduché ju opísať slovami. Prekvapila ma hlavne tým, že tu skutočne spadli všetky jazykové i úrovňové bariéry. Tu hral a spieval asi každý s každým bez ohľadu na vek, pohlavie i farbu pleti. Vo vestibule sedela napríklad skupinka s vekovým priemerom tak okolo 70 rokov a hrala bluegrass ostošesť. Vonku za budovou si len tak pre seba fidlikali traja fiddleri, desať metrov vedľa zas nejaká pozliepaná zostava z Anglicka a Francie hrala Grismana, kúsok ďalej zas skupinka Holanďanov,  pred vchodom zneli skladby z Manzanity v podaní dvojice ani neviem odkiaľ a za rohom na parkovisku to prášil Grassland. A tak v podstate nebolo miesto, kde by niekto s niekým nehral. Chvíľu s tým, potom s tamtým.
V jednej z miestností zároveň bežali workshopy na banjo, fiddle, mandolínu či gitaru a vo vedľajšej miestnosti vedľa baru bola predajná výstavka hudobných nástrojov, ktoré si každý mohol ľubovoľne vyskúšať či priam kúpiť pri dostatočnej solventnosti. Rovnako ako hromada škôl, prstíkov, trsátok, kobyliek, strún, kapodastrov, videí a CD. Tu sa asi zišla aj najvytrvalejšia session skupina, v ktorej dominovali členovia Steamu za výdatnej podpory Baja z Tomaš Peško Bandu, basistu z holandského Spruce Pine, mandolínistu z Kolumbie (kto by povedal, že sa tam hrá bluegrass), Helmuta z rakúskeho Nuggetu a mnoho ďalších muzikantov, ktorých som nepoznal. Kúsok vedľa zas náruživo debatovala naša Barborka s Katou Mitteregger z Nuggetu, oproti si niekto skúšal Santa Cruz Martin gitaru či nejaké banjo, ďalši sa hrabal v hromade CD či iba tak postával pri hrajúcej skupinke. Najviac na mňa zapôsobil asi originál nefalšovaný Američan čierny ako uhoľ, čo podľa paličky a žobradla práve dotrampoval nejakým nákladným vlakom krížom cez celé USA až dorazil sem do Holandska, aby si tu zaspieval zopár piesní. Musím podotknúť, že skvele. Hold v Amerike asi spieva každý. Proste to tu celé žilo muzikou a priznám sa, že takúto atmosféru som už dávno nezažil. Je ťažké to všetko opísať.  A zrejme to potrebuje aj istý časový odstup, ale hádam sa mi to aspoň trocha podarilo.
Aj mi bolo ľúto, keď sme večer okolo deviatej vyrážali zase na tú strašnú cestu. Ale mal som vo fotoaparáte do posledného obrázku vyfotený film a ten mi bude iste peknou spomienkou. A ktovie či o rok nie zas? Čosi sa už pošuškávalo.

JaBr.