Tajný sen každého country či bluegrassového muzikanta je ísť sa raz pozrieť za oceán do kolísky tejto hudby. Nie každému (pokiaľ nemá v rodine dobre situovaného strýčka) sa to aj podarí. Isť si tam ešte k tomu aj zahrať na nejaký festival je  o to vzácnejšie a keď je to festival v Owensboro je  to už ten absolútny vrchol. Prvou takouto kapelou bola Druhá Tráva a minulý rok sa to podarilo aj jednej slovenskej respektíve česko - slovenskej kapele - Fragmentu. Krátko po návrate som oslovil jej dobristu Henricha Nováka a tu je výsledok.

J: Boli ste prvou slovenskou, aj keď ako si vravel skôr ako česká kapela, ktorá sa dostala na prestížny festival do Owensbora. Čo tomu všetkému predchádzalo ?
H: Bolo to úplne jednoduché a žiaden zázrak za tým nie je. My sme nahrali naše prvé CD pre UMG zhodou okolností v angličtine. Vedeli sme, že existujú nejaké dve výberové súťaže v Štátoch. Jednu poriada takzvaná Organizácia pre zachovanie bluegrassu a druhú IBMA (International Bluegrass Music Association). Jednoducho sme poslali naše CD aj s propagačným materiálom obom týmto organizáciám, z ktorých sa nám ozvala iba IBMA. Viem, že bolo 70 prihlásených a z toho 24 kapiel vyberali. No a tak nás vybrali na účinkovanie na takzvaných Show case, čo je v podstate vystúpenie kde sa kapela predvádza pred managermi, gramofirmami a rozhlasovými stanicami. To je celé. Ja som pôvodne aj myslel či nám niekto aj tak trochu nepomohol, ale zistil som, že vlastne nie, lebo okrem členov IBMA boli všetci prekvapení, že sme tam prišli. Inak dostali sme sa tam aj vďaka tomu, že nám Popron, kde sme nahrali naše druhé CD, zaplatil cestu. Pretože oni nás síce vybrali, ale inak neplatili nič. Dokonca sami členovia IBMA i kapely tam hrajú zdarma. Všetko sme si museli hradiť a dokonca si aj zaplatiť členské do IBMA inak by sa tam nedalo vôbec účinkovať. Ale rozumieš, raz sme sa tými členmi museli stať. Mali sme trocha stresy, lebo sme sa nemohli dať nejak seriózne dohromady a začať cvičiť. Fakticky sa to podarilo asi dva až tri týždne pred festivalom keď už začalo prihorievať. Najhoršie na tom bolo, že ten Show case má presne 25 minút do ktorých sa proste musíš vtrepať. My sme to mali doslova načasované. Ale bolo to tak či tak také hodenie do vody. Každá kapela totiž volí akúsi stratégiu ako zaujať a my sme o tom nevedeli prakticky nič. Pomohla nám trocha síce Silence nakoniec však všetko bolo inak a bolo to dosť drsné.

J: A samotný festival ?
H: Tak celé to trvalo týždeň a tie Show case prebiehali v utorok, stredu, štvrtok a piatok dopoludnia. Je to výročná akcia a nedá sa to nazvať festivalom. Je to týždňová aktivita, kde prebiehajú tie Show case, trojdňový Fan-Fest, výročné udeľovanie cien IBMA, prebieha tam výstava, kde sú zastúpené všetky firmy, ktoré majú čo dočinenia s touto muzikou, niečo ako taký veľtrh, prebiehajú semináre kde sa prednáša o tom, ako voliť najlepšiu stratégiu pri zasahovaní do médií. Jeden z tých seminárov bol napríklad o tom ako sa postaviť k medzinárodnému bluegrassu. Je to síce medzinárodná asociácia, ale oni sami nevedia čo s tým majú robiť.
 Celé to bolo v jednom veľkom hoteli, ktorý je asi špeciálne  postavený na festivaly. Ovensboro je totiž festivalové mesto s 10000 obyvateľmi, kde okrem tohto nie je na obrovskej ploche nič. Je tam jedna estrádna hala kde sa udeľujú ceny a jeden areál kde je potom samotný festival. A za rok tam je akurát tento bluegrassový festival a potom nejaký Barbecue festival. Nie je tam priemysel, prosto nič. Myslím že akurát nejaká malá univerzitka a jedno maličké letisko. Je to strašne rozlezené. Do nákupného strediska tam bolo asi 20 minút autom. No a v tomto hoteli boli všetci ubytovaní s celým komfortom. Muzikanti, obchodníci, fanúškovia a všetko sa aj tam odohrávalo. Je to kolos kde bol napríklad vyhradený priestor na sejšnovanie. Tam boli aj obedy kde tiež prebiehali tie Show case a neviem prečo, ale práve tie kapely mali najväčší úspech. Na stoloch napríklad boli také lístočky kde stálo niečo ako "Nerušte vystúpenie hlasitým rozhovorom, alebo jedením". A oni naozaj počúvali a nerušili. Každý Show case bol niekým sponzorovaný, náš tuším Stellingom iný Gibsonom a podobne. Zaujímavé je aj to, že všetci organizátori a tí čo mali niečo  dočinenia s týmto festivalom boli dobrovoľníci, nik nebol platený a fungovalo to ako hodinky. Všetko začalo načas a vtedy kedy to začať malo, skončilo načas, kapela začala načas, skončila načas prosto som nevychádzal z údivu. Ak  nejaká kapela mala začať o 16.10 tak aj o 16.10 naozaj začala. Kapely boli pripravené načas, žiaden zhon, nervačenie, všetci mali všetko a nič nebol problém. Ja som stratil napríklad kľúče a jednoducho som dostal druhé a hotovo.

J: Čiže diametrálny rozdiel oproti našim festivalom...
H: Absolútne. Všade fantastický zvuk napriek tomu, že sa nikde nerobila zvukovka. Jediné čo chceli vedieť či gitarista hrá sóla. Prišli sme na javisko, tam nám nastavili mikrofóny a začali sme hrať. A to všetko trvalo minútu. Bola tam jedna pani - inšpicientka - tá sa  spýtala, na ktorej strane má stáť aby nám mohla ukázať koľko máme do konca. A kedy chceme ukázať čas, či 5 minút pred koncom, alebo 10.

J: Ako prebiehalo odovzdávanie cien ?
H: To bolo práve v tom divadle či ako by som to nazval. Skaggs bol hostiteľom niečo na spôsob udeľovania Oscara. Vyhlásila sa kategória, niekto dostal cenu, teraz sa zdvihla opona, tam stála kapela, zahrali jednu skladbu, opona spadla, vybehol zase Skaggs zas vyhlásil ďalšiu kategóriu, opäť opona ďalšia kapela a tak dokola. A čo ma opäť prekvapilo zas žiaden chaos. Neboli tam žiadni zbytoční ľudia. Nik sa nehrnul do zákulisia.

J:Poďme trochu k hraniu .
H: No oficiálne hranie sme mali na tom Show case, kvôli tomu sme tam vlastne išli. Podarilo sa nám hrať ešte aj na tom Fun Feste v rámci medzinárodného bloku. My, Druhá tráva, potom taký session  s  Japoncami. Ja som ešte robil dobrový workshop s Lubošom Novotným, Sally Van Meader a ešte jedným dobristom , zahral som si s dobristami na tom udeľovaní cien, ktoré zorganizoval Douglas s asi 25 dobristami. No a pikovali sme kde sa dalo.

J: Ako brali vašu muziku ? Druhá tráva je tam už známa, no vy predsa len hráte trocha inú muziku.
H: Druhá Tráva tam je dosť populárna, má už svoj okruh poslucháčov a ako brali našu muziku ? To publikum bolo perfektné. Keď sme hrali ani som si to neuvedomil, no potom keď som to videl na videu som zistil že sme mali dosť dobrý ohlas. Dokonca nás aj zastavovali ľudia a vraveli "videli sme váš Show case a bolo to super". Proste brali to. Sme trochu iní ako oni v tom zmysle, že nehráme tak tradične ako oni. To je pre nich nové a možno aj trochu vzácne a tak trocha aj kuriozitka.

J: Spievali ste len v angličtine, alebo aj po slovensky ?
H:Jana spievala jednu skladbu v češtine a potom Jassie Jamesa v angličtine, češtine a  Emil v maďarčine, ale to akosi neporozumeli. Ale keď spievala Jana po česky, tak tá skladba mala veľký ohlas. Ja som to uviedol akože im ukážeme ako táto muzika znie v inom jazyku ako anglickom a oni to prekvapivo prijali.

J: Takže si aj uvádzal a tu ma napadol taký problém našich muzikantov a to je znalosť anglického jazyka.
H: Veď vieš ako, tá muzika najlepšie znie fakt v angličtine. Zas na druhej strane keď ich počuješ spievať v češtine, tak ti tiež behajú zimomriavky po chrbte. No po druhé ísť tam tak a pritom nevedieť ani ceknúť tak to je hotovo. Neviem si predstaviť ako by som sa tam dohodol, ako by sme hrali. Hoci nás uviedli, ale keď k tým ľuďom prehovoríš je to niečo celkom iné. V tom myslím máme tú výhodu a nikto nám nevytkol že by sme spievali trebárs zle. Ba skôr naopak.

J: Stretli ste sa tam s niekým, kto vo vás nechal hlboký zážitok ?
H: Tak Jana mala najväčší zážitok z Kraussovej samozrejme, ale aj iný. Napríklad Karas Kraussovú veľmi počúvať nemusí a aj ten bol z nej hotový. Kapela a aj ona ako taká je veľmi charizmatická. V podstate sme vymákli veľmi dobrý rok keď tam boli prakticky všetci. Videli sme Monroa, Scruggsa, všetkých dobristov, bol tam aj 92-ročný  Brother Osvald, Tony Rice, Ricky Skaggs ako hostiteľ, boli tam Whites čo bol pre mňa najväčší zážitok ich vidieť po rokoch. Bol tam Fleck, proste všetci. A bolo cítiť, že osobnosti ako Douglas Fleck, Rice, Skaggs sú niekde inde. Aj sa málo ukazovali a aj si sa k nim ťažko dostal..

J: Zaujímalo by ma ako to s týmito muzikantami a s prístupom k bluegrassu vlastne je.  Je to vec rodiny, názoru, alebo čoho. Predpokladám že tam hrá každý s každým. Že je tam veľa sesionov, že nikto nikým neopovrhuje, nedelí na horných a dolných, áčka či béčka.
H: To bolo práve jedno z najväčších prekvapení , že je to presne ako vravíš, že každý hrá s každým a že to má súvis s rodinou a štýlom života. Tam prídeš medzi hviezdy a nestačíš sa obzerať a potom hrať. Poznáš tie problémy od nás a to ti všetko príde tak malé. Teraz sa postav a tu hraj pred nimi. No zrazu zistíš že to je normálne. Tu hrá skutočne každý s každým. Jednoducho si sa mohol postaviť a mohol si s nimi hrať. Alebo si ty niekde hral a niekto z týchto ľudí prišli, rozbalili nástroj a hrali s tebou. Nikto nikým nepohŕda. Vieš hrať - tak dobre - poď a hraj. Je to zvláštny pocit a tak trocha stúpneš sám sebe na cene. Uvedomíš si, že si individualita, máš nejakú hodnotu, presne opačne ako tu. Nejak hráš - je to tvoj pohľad a každý to akceptuje.

J: Takže z toho asi vychádza tak trocha aj ten rozdiel medzi tamojšou a našou muzikou..V čom je teda rozdiel. Prečo je ích bluegrass taký aký je a ten náš taký aký je ?
H: Nezatracoval by som náš bluegrass. Hlavný rozdiel je v tom, že oni hrajú od malička a od malička aj v tom žijú. Absorbujú muziku a sú s ňou od malička stále v styku , takže ju aj dobre poznajú. Pre nich napríklad neexistuje akási tréma pred niekým kto je ďalej alebo sa nad to vedia povzniesť. Cítiť z nich, že tú muziku hrajú strašne radi, že ich to baví. Sám zo seba mám zlý pocit, že mňa to povedzme nebaví tak ako ich. Že som povedzme unavený a nechce sa mi hrať. Oni také čosi nepoznajú. Oni proste hrajú a hrajú naplno. Aj oni však majú problémy a tam takisto nebol každý dobrý , ale všetko bolo strašne uvoľnené. Rovnako ako nebol problém čosi získať, alebo kúpiť nebol problém ani medzi muzikantami. Tam proste nejestvuje a nemáš pocit, že vyjdeš na pódium a v sále sedí x ľudí ktorí čakajú a sledujú kedy sa pomýlim. Naopak oni proste sedeli a brali to. Kapely veria tomu, čo robia, tej muzike ktorú hrajú a zdá sa mi že sú do toho akosi hlbšie ponorení.

J: Spomínal si že tam boli aj horšie kapely. Znamená to že my tu poznáme iba tú perfektnú špičku ľadovca.
H: Ide tu o trochu inú vec. My sledujeme tú špičku, ktorá robí určitú muziku. Ale je tam veľa kapiel, ktoré keby si si pustil na CD by si povedal, "no čo ja viem to nie je vlastne nič moc", ale keď ich vidíš naživo, tak sa ti to zdá byť nedosiahnuteľné tým prístupom ako tomu veria, ako to vedia podať,  ako s tým žijú. Ja však považujem za fantastický počin to, kam sme sa my hudobne dostali. Či druhá tráva, alebo my, alebo ktokoľvek, alebo vy, kapely ktoré sú u nás považované za tú špičku, že v tej izolácii v akej žijeme, v tom ako a kedy sme sa k tomu dostali, aké máme ekonomické podmienky a možnosti, takže hráme a ako hráme je podľa mňa prosto neuveriteľné. Títo ľudia majú ohromné možnosti, hrajú od malička, majú ekonomické zázemie, materiály, učiteľov o akých len môžeš snívať, koncerty, môžu pozerať stretávať sa a s nimi hrať... Je veľmi jednoduché byť dobrý v takýchto podmienkach. Ale byť dobrý v našich podmienkach... Ja skutočne obdivujem všetkých u nás čo hrajú a ako hrajú... Je to veľký čin.. Keď si predstavíš, že my sme začínali v 20-ke, bez materiálov v totálnej izolácii. Už aj tá Európa je na tom lepšie. Nemecké , rakúske, alebo holandské kapely, už tí neboli izolovaní. Ja to fakt vidím ako veľký čin. A vie ma naštvať keď tu vidím isté populárne kapely na ktoré keď sa pozeráš je ti  z toho zle a pritom sa tváriace, že my sme tu na scéne čosi, my sme bohovia. Ale pred všetkými, ktorí sú k muzike pokorní som pokorný aj ja a dávam dole klobúk, lebo skutočne som to videl, že tam je to jednoduché a tu je to ťažké.

J: Zmenili ste napríklad nejaké svoje predošlé názory, alebo ako vás to poznamenalo ?
H:  V podstate toto všetko platí o všetkých. Každý jeden si to uvedomil.. Ja som si začal viac vážiť seba a viac vážiť to čo robíme my a začal som si aj viac vážiť druhých. Nesnažím sa za každú cenu hľadať nejakú chybu, alebo to zlé. Skôr naopak, alebo si aspoň hovorím, že by som to mal, vybrať si to dobré. Je to dobrá škola. Uvedomíš si  vlastne o čo tu ide, načo sa tu hráme, je to náš nejaký životný štýl, alebo sa hráme na nejaký životný štýl. Hráme sa na nejakú muziku, alebo ju máme za svoju ? Ja viem, že človek sa nezmení hneď, ale bol by som rád keby sa zasialo nejaké semienko.

J: Ako to bolo s trémou ?
H: No rozhodne sme mali trému. Jednak sme prišli neskôr ako sme mali a mali len chvíľu na to, aby sme sa akosi udomácnili. Nikoho sme nevideli hrať, nevedeli sme ako to prebieha, aký je tam zvuk, doslova ako keď niekoho hodíš do vody a plávaj. A naviac sme vedeli, že tam každý je. Ale keď sme vyšli na pódium tak ostalo iba jedno, proste musíš hrať, také zúfalstvo a z toho zúfalstva to nakoniec vyliezlo dobre. Keď som to videl na videu môžem zodpovedne povedať, že sme hrali dobre, hoci som z toho mal na tom pódiu blbý pocit. A tak deň či dva nato sme boli tak uvoľnení, že sme si vraveli, "keby sme teraz hrali tak to bude super". Keď sme napríklad hrali na druhý deň v stánku Druhej Trávy, Druhá Tráva nám akože dovolila sa tam prezentovať v ich stánku, tak to bolo už akosi v pohode.

J: Vznikli nejaké pozvania do budúcna ?
H: Nemáme žiadne priame pozvanie. Máme niečo rozrobené. Ale rozhodne sa budeme snažiť sa tam nejako ešte dostať. Teraz sme sa tak trocha zapísali jednak ako kapela a jednak ako jednotlivci a teraz by to chcelo tak trocha rozdúchať. Nerobím si ilúzie, že by sme sa tam uchytili na scéne ale prosto treba tam byť. Keď som tak hodnotil, tak si myslím, že máme čo povedať. Keď sa pozrieš na Emila ako gitaristu, tak tam bolo málo gitaristov lepšich ako on. Kotas je takisto svojský a aj dobristov tam nie je veľa.  Čo je fakt, a tým nikoho nechcem znižovať, sú tam strašne dobrí speváci. Väčšina spieva fantasticky, či už lead alebo vokál. Je to sila a u nás je to dosť ... Je ich tam strašne veľa a  neviem ako je to  možné že všetci spievajú dobre.

J: Zrejme to vychádza z toho že tam spieva každý a že sa tam spieva stále a pri každej príležitosti. Či už doma, alebo v nedeľu v kostole.
H: Pravdepodobne áno. Často si videl sejšnujúcu skupinku pri ktorej sa proste pristavil trebárs manželský pár v rokoch zaspieval si s nimi refrén a išiel ďalej.

J: Na záver ešte jedna taká osobná otázka. Viem, že hrať v USA bol tvoj sen a cieľ. Máš teraz nejaký nový, vyšší ?
H: Mám. Ale v prvom rade to nebol nikdy môj cieľ. Bol to môj sen, s ktorým som sa asi pred dvoma rokmi rozlúčil ba dokonca som tam ani nechcel ísť. Ani neviem prečo. Mal som pocit že to tam je také nevľúdne.  Mal som pocit že sú strašne dobrí a my tam nemáme čo hľadať. Názor, ktorý sa však ako vieš zmenil. Aj keď sú strašne dobrí, ale to je druhá vec. Teraz by som sa tam rád vrátil aj keď sa mi splnil sen až do takej miery, že som hral s Douglasom na jednom pódiu, aj keď sme neboli adekvátni sparing partneri ale to bol prosto vrchol, s ktorým som vôbec nerátal Mám však taký teraz už vlastne aj cieľ a to nahrať konečne sólovú dosku. Mám rozrobený materiál, teraz ho dokončujem. Nájsť nejakých sponzorov a vydať to. Ako si tak neskromne počúvam tieto nahrávky, myslím si, že to má právo na existenciu ako čokoľvek iné

J: Takže ti zatiaľ ďakujem a držím Tebe aj Fragmentu palce.

S Henrichom Novákom sa zhováral Ján Bratinka - Zvonky 1996