Bill Monroe a jeho dedičstvo
Wiliam Smith Monroe   September 13, 1911 - September 9, 1996
Bluegrassový muzikant sa po svojej smrti dostal do neba. Prechádza sa voniacou modrou trávou a za každým trsom vidí niekoho známeho: Tu je Lester Flatt, tam Clarence White, vedľa Carter Stanley. Naraz v diaľke zbadá dôstojnú bielu postavu hrajúcu na mandolíne. "Kto je to ?" pýta sa svojho sprievodcu. Nevedel som že aj ... Ale nie, znie odpoveď. To si iba Pán Boh myslí, že je Bill Monroe.
Bill Monroe a Peter Rowan
Iba málo osobností v dejinách možno nazvať otcami čohosi, a už vôbec nie otcami akéhosi hudobného štýlu. Hudba sa vždy nejako z niečoho vyvíja, ale aby niekto určitý hudobný smer v podstate svojim spôsobom vymyslel...
S bluegrassom je to ale presne tak. Je to síce hudba, ktorá sa tiež svojou formou z niečoho vyvinula, ale iba jednému človeku sa vďačí za to, že je a že sa volá bluegrass. Reč nie je o nikom inom ako o pánovi Billovi Monroeovi - otcovi bluegrassu.
Narodil sa 13. septembra 1911 ako William Smith Monroe v Rosine štát Kentucky. Je to pustatina, kde na začiatku storočia dvakrát do týždňa zastavoval nákladný vlak a kam aj dnes vedie akurát cesta. Do svojich pätnástich rokov Bill Monroe nevidel mesto. Jeho rodina sa živila farmárčením, v sobotu sa hralo do tanca a v nedeľu sa šlo do kostola. Bol najmladší z ôsmich detí a pri rodinnom muzicírovaní na neho zostal ten najmenší nástroj - mandolína, na ktorej mu nechali iba štyri struny. Hrávalo a spievalo sa prevažne z nôt ,no pre jeho očnú vadu Bill  hral a spieval po pamäti muziku, ktorou bol obklopený a ktorá patrila hlboko do minulého storočia s husľami a harmonikou. Až potulný čierny gitarista ho naučil hrať blues.
Keď mal desať rokov, zomrela mu matka a on sa presťahoval k strýkovi Penovi hlavne preto, že jeho už 70-ročný otec sa nemohol  starať o malého Billa. Práve k tomu strýkovi, ktorému neskôr venoval známu fidlovačku "Uncle Pen". Akokoľvek to znie smutne, ale aj podľa slov Billa Monroa práve týchto sedem rokov bolo pre neho najšťastnejších a asi aj najdôležitejších v jeho živote. Popri tvrdej práci na farme  totiž zvládol aj ohromný hudobný repertoár, s ktorým potom každú sobotu spolu so strýkom Penom vyhrával kdesi na tancovačkách. Strýko Pen na husle a Bill na gitare. Dlho prekvapoval Bill Monroe na koncertoch melódiami, ktoré vraj počul od strýka Pena a ktoré nikto nepozná. Vďaka svojej  tvrdohlavosti proti akýmkoľvek štýlovým novotám v jeho kapele   sa mu podarilo spojiť hudbu dvoch storočí.
 Ako osemnásťročný odchádza s bratmi do Chicaga, kde v sobotu večer chodievajú spolu hrať. Charlie na gitare, Birch na husle a Bill opäť na mandolíne. A aj keď bratia Monroeovci  boli známi muzikanti, prvé angažmá získali s jedným priateľom a  ich dievčatami, s ktorými jazdili s živou tanečnou show.
 V roku 1932 sa o Charlieho zaujíma jedna rozhlasová stanica v Iowe. Birch zostáva so svojou sestrou a tak vzniká duo The Monroe Brothers. Podobných duet bolo v tých časoch mnoho. Každé sponzoruje nejaká firma a oni zato tej firme robia reklamu. Bratia Monroeovci ako jedni z mála idú na dračku  Dostali sa do Omahy, Nebrasky, Južnej a Severnej Karolíny. Čo je zvláštne  že niekedy až hrubo odmietali nahrávky platní. Až v roku 1936 ich ulovila RCA Victor. Natočili gospely "What Would You Give in Exchange for Your Soul" a "This World Is Not My Home".  V duu hrá iba doprovod a obaja bratia sú tvrdohlaví, horkokrvní a tak sa často hádajú čo v roku 1938 vedie ku koncu spolupráce so 60-timi nahratými pesničkami.
 Bill už nechce hrať v duu a snaží sa založiť si kapelu. Priberá huslistu, gitaristu a hráča na džbán - jug, ktorý nahradzuje basu. V Severnej Karolíne ho potom  neskôr nahrádza naozajstná basa a kapela sa vola Bluegrass Boys podľa Billovho rodiska a známej tam rastúcej modrej trávy. Mnoho kapiel si dávalo názvy podľa svojho rodiska, ale iba po Bluegrass Boys bude neskôr nazvaný celý hudobný štýl.
 S novou kapelou si dohovorí vypočutie u prestížnej rozhlasovej stanice WSM, ktorá vysiela živé sobotňajšie programy z Grand Ole Opry a obratom má angažmá pri ktorom mu bolo povedané, že "ak bude niekedy chcieť odísť, musí si sám dať padáka". V Grand Ole Opry sa uviedol hitom New Mule Skinner Blues od Jimmieho Rodgersa a hneď si svojím vysokým hlasom vyspieval šesť prídavkov. Bluegrass Boys hrali staré aj nové skladby vrátane pobožných a na prelome 30-tych rokov sa Bill púšťa do skladania. V roku 1941 si kúpil dnes už legendárnu mandolínu F-5 a narodil sa mu syn James. O rok neskôr sa stáva najobľúbenejším umelcom v Grand Ole Opry. Vlastní niekoľko cirkusových stanov, ťahače a posádky a aj vlastný baseballový team, s ktorým pred koncertami poriadal propagačné stretnutia s miestnymi teamami. Skupina Bluegrass Boys sa stále ešte formuje a jedno obdobie má aj komika a speváčku. Až po vojne v roku 1945 sa podoba i od ostatných odlišný sound Bluegrass Boys definitívne sformuje . Rovnako je jasné aj nahrávanie pre Columbiu. Práve v tomto období v Bluegrass Boys hrával gitarista Lester Flatt a banjista Earl Scruggs spolu s huslistom Chubby Wisom a basistom Howardom Wattsom. Monroe pôvodne napríklad Scruggsa vôbec do kapely nechcel, lebo nebol komikom. Presvedčila ho však jeho trojprstová technika. Nahrávky z dôb 1945 - 49 patria k najlepším v ére Bluegrass Boys a na veľké sklamanie pána Monroea jeho štýl sa snaží kopírovať stále viac a viac kapiel.
 U Monroa sa postupne vystriedali prakticky všetci dnes špičkoví muzikanti. Dalo by sa povedať, že sa k nemu chodili učiť hrať bluegrass. No nielen hrou boli živí Bluegrass Boys. Je známe, a sám Monroe tvrdí, že všetci pre neho pracovali a nie u neho hrali. A to nielen v kapele. Vo voľnom čase vraj pracovali u neho na farme. Monroe tiež napríklad nikdy nedovolil inovátorstvo vo svojej muzike a v kapele hral vždy dominantnú úlohu, takže nebolo jednoduché sa pri ňom presadiť. Napríklad aj Peter Rowan sa k nahrávaniu dostal až po značne dlhšom čase pôsobenia v kapele. Okrem svojej tvrdohlavosti bol známy  i tým, že bol stále obklopený krásnymi mladými blondínkami. A aj jeho legendárna mandolína je opradená množstvom historiek. K jeho mandolíne  a tvrdohlavosti sa viaže aj zaujímavý príbeh. Jeho mandolína má totiž nemá lak. Raz ju dal pán Monroe firme Gibson na opravu a tá mu ju  v dobrom úmysle okrem opravy znova prelakovala. Monroe sa vtedy tak naštval že sklom novučičký lak nekompromisne oškrabal a prerušil všetky kontakty s firmou Gibson. Ba slovo gibson sa nesmelo v jeho blízkosti ani len vysloviť. Tento ne-vzťah trval mnoho rokov až mu raz vykradli jeho  dom a  jeho F-5 vandalsky  rozbili na márne kúsky. Monroe vtedy pracne pozbieral zo zeme všetky doslova triesky a zaniesol ku Gibsonovi, ktorý mu zázračným spôsobom tieto triesky pozliepal a mandolínu tak zachránili. A keďže ju už neprelakovali, opäť bolo zas všetko v poriadku. Mandolína vraj mala dokonca lepší zvuk ako predtým.
Ku koncu svojeho života žil celkom jednoducho neďaleko Nashvillu vo svojom legendárnom  100-ročnom zrube ktorý si vážil ako u nás stavbu z 10. storočia. Mál dvoch koňov a  v kurníku asi pätnásť kohútov. A až na prekonaný zápal pľúc bol stále plný sily a elánu až do osudného dňa keď svoju mandolínu odložil navždy.
Bill Monroe
Iba málo osobností v dejinách možno nazvať otcami čohosi, a už vôbec nie otcami akéhosi hudobného štýlu. Hudba sa vždy nejak z niečoho vyvíja, ale aby niekto určitý hudobný smer v podstate svojim spôsobom vymyslel... S bluegrassom je to ale presne tak. Je to síce hudba ktorá sa tiež svojou formou z niečoho vyvinula, ale iba jednému človekovi sa vďači za to že je a že sa volá bluegrass.
 Zomrel tesne predtým než mohol osláviť svoje  85. narodeniny no zanechal niečo čo sa pre mnohích stalo osudom - bluegrass..  Bluegrass sa točil hlavne okolo banja a mandolínu pána Monroa rovnako aj jeho samého  sme aj my u nás dlho brali ako symbolickú postavu podobne ako o tom vraví David Grisman. Tradičnú Monroeovu hudbu na Slovensku od začiatku hrával akurát Bluegrass Album. Aj to nie počas celej svojej existencie. Sám sa pamätám keď som sa raz rozprával s Tony Trischkom o amerických muzikantoch spýtal sa ma kto je  podľa mna najlepší spevák. Ja som odpovedal Tim O'Brian a on na to „a čo taký Bill Monroe"? Zo slušnosti som prikývol, ale myslel som si svoje. Až keď som ho videl po niekoľkých rokoch prvýkrát na vídeu spomenul som si na túto debatu a začal som o nej rozmýšlať trocha inak. To tvrdia aj iní muzikanti, hlavne tí čo mali to šťastie ho zažit naživo. Monroa uznáva Sam Bush, David Grisman a mnohí iní aj keď ich hudba je až prekvapivo odlišná.    Tradičný Monroeov bluegrass však je koreňom tejto hudby a jeho hudba sa hrá po celom svete. Ten typický „high lonesome sound" - vysoký osamelý tón, tenor ako vodítko spevu na rozdiel od baritónu v našej ludovke, krížený vokál, spôsob interpretácie, precítenie toho čo spievam, náboženská tématika,  vlastná improvizácia, to všetko charakterizuje Monroeov tradičný bluegras. V Amerike sa mu vraví blues bieleho muža.
 Bill Monroe dal základ bluegrassu a urputne tkvel na jeho čistote. Vo svojej kapele odchoval viac ako 200 muzikantov z ktorých jediný žijúci (z pôvodnej zostavy Bluegrass Boys) je 72 ročný Earl Scruggs. Odchodom Monroa zanikla aj kapela Bluegrass Boys, ale ako Irena Přibylová v FC napísala, pokiaľ sa hrá bluegrass je kapitola o Bill Monroeovi stále otvorená. To je Monroeove dedičstvo.

Wiliam Smith Monroe   September 13, 1911 - September 9, 1996

Použité materiály:
FC a Bluegrass Unlimited
Foto: Irena Přibylová

Ján Bratinka - Zvonky 1997