Bill Monroe a jeho dedičstvo
Wiliam Smith Monroe September 13, 1911 - September 9,
1996
Bluegrassový muzikant sa po svojej smrti dostal
do neba. Prechádza sa voniacou modrou trávou a za každým trsom vidí niekoho
známeho: Tu je Lester Flatt, tam Clarence White, vedľa Carter Stanley.
Naraz v diaľke zbadá dôstojnú bielu postavu hrajúcu na mandolíne. "Kto
je to ?" pýta sa svojho sprievodcu. Nevedel som že aj ... Ale nie, znie
odpoveď. To si iba Pán Boh myslí, že je Bill Monroe.
Iba málo osobností v dejinách možno nazvať otcami čohosi, a už vôbec nie
otcami akéhosi hudobného štýlu. Hudba sa vždy nejako z niečoho vyvíja,
ale aby niekto určitý hudobný smer v podstate svojim spôsobom vymyslel...
S bluegrassom je to ale presne tak. Je to síce hudba, ktorá sa tiež
svojou formou z niečoho vyvinula, ale iba jednému človeku sa vďačí za to,
že je a že sa volá bluegrass. Reč nie je o nikom inom ako o pánovi Billovi
Monroeovi - otcovi bluegrassu.
Narodil sa 13. septembra 1911 ako William Smith Monroe v Rosine štát
Kentucky. Je to pustatina, kde na začiatku storočia dvakrát do týždňa zastavoval
nákladný vlak a kam aj dnes vedie akurát cesta. Do svojich pätnástich rokov
Bill Monroe nevidel mesto. Jeho rodina sa živila farmárčením, v sobotu
sa hralo do tanca a v nedeľu sa šlo do kostola. Bol najmladší z ôsmich
detí a pri rodinnom muzicírovaní na neho zostal ten najmenší nástroj -
mandolína, na ktorej mu nechali iba štyri struny. Hrávalo a spievalo sa
prevažne z nôt ,no pre jeho očnú vadu Bill hral a spieval po pamäti
muziku, ktorou bol obklopený a ktorá patrila hlboko do minulého storočia
s husľami a harmonikou. Až potulný čierny gitarista ho naučil hrať blues.
Keď mal desať rokov, zomrela mu matka a on sa presťahoval k strýkovi
Penovi hlavne preto, že jeho už 70-ročný otec sa nemohol starať o
malého Billa. Práve k tomu strýkovi, ktorému neskôr venoval známu fidlovačku
"Uncle Pen". Akokoľvek to znie smutne, ale aj podľa slov Billa Monroa práve
týchto sedem rokov bolo pre neho najšťastnejších a asi aj najdôležitejších
v jeho živote. Popri tvrdej práci na farme totiž zvládol aj ohromný
hudobný repertoár, s ktorým potom každú sobotu spolu so strýkom Penom vyhrával
kdesi na tancovačkách. Strýko Pen na husle a Bill na gitare. Dlho prekvapoval
Bill Monroe na koncertoch melódiami, ktoré vraj počul od strýka Pena a
ktoré nikto nepozná. Vďaka svojej tvrdohlavosti proti akýmkoľvek
štýlovým novotám v jeho kapele sa mu podarilo spojiť hudbu
dvoch storočí.
Ako osemnásťročný odchádza s bratmi do Chicaga, kde v sobotu
večer chodievajú spolu hrať. Charlie na gitare, Birch na husle a Bill opäť
na mandolíne. A aj keď bratia Monroeovci boli známi muzikanti, prvé
angažmá získali s jedným priateľom a ich dievčatami, s ktorými jazdili
s živou tanečnou show.
V roku 1932 sa o Charlieho zaujíma jedna rozhlasová stanica v
Iowe. Birch zostáva so svojou sestrou a tak vzniká duo The Monroe Brothers.
Podobných duet bolo v tých časoch mnoho. Každé sponzoruje nejaká firma
a oni zato tej firme robia reklamu. Bratia Monroeovci ako jedni z mála
idú na dračku Dostali sa do Omahy, Nebrasky, Južnej a Severnej Karolíny.
Čo je zvláštne že niekedy až hrubo odmietali nahrávky platní. Až
v roku 1936 ich ulovila RCA Victor. Natočili gospely "What Would You Give
in Exchange for Your Soul" a "This World Is Not My Home". V duu hrá
iba doprovod a obaja bratia sú tvrdohlaví, horkokrvní a tak sa často hádajú
čo v roku 1938 vedie ku koncu spolupráce so 60-timi nahratými pesničkami.
Bill už nechce hrať v duu a snaží sa založiť si kapelu. Priberá
huslistu, gitaristu a hráča na džbán - jug, ktorý nahradzuje basu. V Severnej
Karolíne ho potom neskôr nahrádza naozajstná basa a kapela sa vola
Bluegrass Boys podľa Billovho rodiska a známej tam rastúcej modrej trávy.
Mnoho kapiel si dávalo názvy podľa svojho rodiska, ale iba po Bluegrass
Boys bude neskôr nazvaný celý hudobný štýl.
S novou kapelou si dohovorí vypočutie u prestížnej rozhlasovej
stanice WSM, ktorá vysiela živé sobotňajšie programy z Grand Ole Opry a
obratom má angažmá pri ktorom mu bolo povedané, že "ak bude niekedy chcieť
odísť, musí si sám dať padáka". V Grand Ole Opry sa uviedol hitom New Mule
Skinner Blues od Jimmieho Rodgersa a hneď si svojím vysokým hlasom vyspieval
šesť prídavkov. Bluegrass Boys hrali staré aj nové skladby vrátane pobožných
a na prelome 30-tych rokov sa Bill púšťa do skladania. V roku 1941 si kúpil
dnes už legendárnu mandolínu F-5 a narodil sa mu syn James. O rok neskôr
sa stáva najobľúbenejším umelcom v Grand Ole Opry. Vlastní niekoľko cirkusových
stanov, ťahače a posádky a aj vlastný baseballový team, s ktorým pred koncertami
poriadal propagačné stretnutia s miestnymi teamami. Skupina Bluegrass Boys
sa stále ešte formuje a jedno obdobie má aj komika a speváčku. Až po vojne
v roku 1945 sa podoba i od ostatných odlišný sound Bluegrass Boys definitívne
sformuje . Rovnako je jasné aj nahrávanie pre Columbiu. Práve v tomto období
v Bluegrass Boys hrával gitarista Lester Flatt a banjista Earl Scruggs
spolu s huslistom Chubby Wisom a basistom Howardom Wattsom. Monroe pôvodne
napríklad Scruggsa vôbec do kapely nechcel, lebo nebol komikom. Presvedčila
ho však jeho trojprstová technika. Nahrávky z dôb 1945 - 49 patria k najlepším
v ére Bluegrass Boys a na veľké sklamanie pána Monroea jeho štýl sa snaží
kopírovať stále viac a viac kapiel.
U Monroa sa postupne vystriedali prakticky všetci dnes špičkoví
muzikanti. Dalo by sa povedať, že sa k nemu chodili učiť hrať bluegrass.
No nielen hrou boli živí Bluegrass Boys. Je známe, a sám Monroe tvrdí,
že všetci pre neho pracovali a nie u neho hrali. A to nielen v kapele.
Vo voľnom čase vraj pracovali u neho na farme. Monroe tiež napríklad nikdy
nedovolil inovátorstvo vo svojej muzike a v kapele hral vždy dominantnú
úlohu, takže nebolo jednoduché sa pri ňom presadiť. Napríklad aj Peter
Rowan sa k nahrávaniu dostal až po značne dlhšom čase pôsobenia v kapele.
Okrem svojej tvrdohlavosti bol známy i tým, že bol stále obklopený
krásnymi mladými blondínkami. A aj jeho legendárna mandolína je opradená
množstvom historiek. K jeho mandolíne a tvrdohlavosti sa viaže aj
zaujímavý príbeh. Jeho mandolína má totiž nemá lak. Raz ju dal pán Monroe
firme Gibson na opravu a tá mu ju v dobrom úmysle okrem opravy znova
prelakovala. Monroe sa vtedy tak naštval že sklom novučičký lak nekompromisne
oškrabal a prerušil všetky kontakty s firmou Gibson. Ba slovo gibson sa
nesmelo v jeho blízkosti ani len vysloviť. Tento ne-vzťah trval mnoho rokov
až mu raz vykradli jeho dom a jeho F-5 vandalsky rozbili
na márne kúsky. Monroe vtedy pracne pozbieral zo zeme všetky doslova triesky
a zaniesol ku Gibsonovi, ktorý mu zázračným spôsobom tieto triesky pozliepal
a mandolínu tak zachránili. A keďže ju už neprelakovali, opäť bolo zas
všetko v poriadku. Mandolína vraj mala dokonca lepší zvuk ako predtým.
Ku koncu svojeho života žil celkom jednoducho neďaleko Nashvillu vo
svojom legendárnom 100-ročnom zrube ktorý si vážil ako u nás stavbu
z 10. storočia. Mál dvoch koňov a v kurníku asi pätnásť kohútov.
A až na prekonaný zápal pľúc bol stále plný sily a elánu až do osudného
dňa keď svoju mandolínu odložil navždy.
Iba málo osobností v dejinách možno nazvať otcami čohosi, a už vôbec
nie otcami akéhosi hudobného štýlu. Hudba sa vždy nejak z niečoho vyvíja,
ale aby niekto určitý hudobný smer v podstate svojim spôsobom vymyslel...
S bluegrassom je to ale presne tak. Je to síce hudba ktorá sa tiež svojou
formou z niečoho vyvinula, ale iba jednému človekovi sa vďači za to že
je a že sa volá bluegrass.
Zomrel tesne predtým než mohol osláviť svoje 85. narodeniny
no zanechal niečo čo sa pre mnohích stalo osudom - bluegrass.. Bluegrass
sa točil hlavne okolo banja a mandolínu pána Monroa rovnako aj jeho samého
sme aj my u nás dlho brali ako symbolickú postavu podobne ako o tom vraví
David Grisman. Tradičnú Monroeovu hudbu na Slovensku od začiatku hrával
akurát Bluegrass Album. Aj to nie počas celej svojej existencie. Sám sa
pamätám keď som sa raz rozprával s Tony Trischkom o amerických muzikantoch
spýtal sa ma kto je podľa mna najlepší spevák. Ja som odpovedal Tim
O'Brian a on na to „a čo taký Bill Monroe"? Zo slušnosti som prikývol,
ale myslel som si svoje. Až keď som ho videl po niekoľkých rokoch prvýkrát
na vídeu spomenul som si na túto debatu a začal som o nej rozmýšlať trocha
inak. To tvrdia aj iní muzikanti, hlavne tí čo mali to šťastie ho zažit
naživo. Monroa uznáva Sam Bush, David Grisman a mnohí iní aj keď ich hudba
je až prekvapivo odlišná. Tradičný Monroeov bluegrass
však je koreňom tejto hudby a jeho hudba sa hrá po celom svete. Ten typický
„high lonesome sound" - vysoký osamelý tón, tenor ako vodítko spevu na
rozdiel od baritónu v našej ludovke, krížený vokál, spôsob interpretácie,
precítenie toho čo spievam, náboženská tématika, vlastná improvizácia,
to všetko charakterizuje Monroeov tradičný bluegras. V Amerike sa mu vraví
blues bieleho muža.
Bill Monroe dal základ bluegrassu a urputne tkvel na jeho čistote.
Vo svojej kapele odchoval viac ako 200 muzikantov z ktorých jediný žijúci
(z pôvodnej zostavy Bluegrass Boys) je 72 ročný Earl Scruggs. Odchodom
Monroa zanikla aj kapela Bluegrass Boys, ale ako Irena Přibylová v FC napísala,
pokiaľ sa hrá bluegrass je kapitola o Bill Monroeovi stále otvorená. To
je Monroeove dedičstvo.
Wiliam Smith Monroe September 13, 1911 - September 9, 1996
Použité materiály:
FC a Bluegrass Unlimited
Foto: Irena Přibylová
Ján Bratinka - Zvonky 1997