V rovnakom termíne ako Kopidlno sa v Banskej Štiavnici konalo finale Strunobrania 99, ktoré poriada SNOC v Bratislave v spolupráci s mestom Banská Štiavnica. Je to už jeho neviem ani koľký ročník. No tento rok mal priam smolu. Zatiaľ vždy krásne počasie neprialo a tak amfiteáter v piatok priam zíval prázdnotou a ani v sobotu tu nebol nátresk ako po iné roky, aj keď tu bolo výrazne viac ľudi ako v piatok. Nuž dážď tentokrát značne skrížil plány usporiadateľov.
    Obzrel by som sa naň však v dvoch pohľadoch: bluegrassové kapely a festival ako taký.
1. Kapely.
    Najviac som bol sklamaný počtom bluegrassových kapiel, ktoré som tento rok mal možnosť (nielen tu) vidieť. Nevedieť, že ešte jestvujú 29 Strings, BG Time, Minigrass, Blue Land, Fragment a zopár ďalších, asi si pomyslím, že toho viac na Slovensku nie je. Tých 7 kapiel z celkového počtu 32 kapiel a pesničkárov, je pre mňa ako bluegrassováka, menej ako málo. A pritom do finále postúpili v podstate všetky (okrem asi dvoch či troch, ktoré ešte potrebujú dozrieť) z krajských kôl. Mám žiaľ pocit, že bluegrass čo do počtu kapiel nielenže stagnuje, ale na Slovensku asi aj upadá. Našťastie nie čo do kvality, ktorá naopak stúpa. A to sa ukázalo aj tu na Strunobraní nielen tým, že všetky bluegrassové kapely postúpili do finále, ale aj veľmi vyrovnanými výkonmi v Štiavnickom amfiteátri aj v porovnaní s ostatnými trebárs aj folkovými kapelami. A tak musím za porotu povedať, že asi aj pre ostatných nebolo jednoduché sa rozhodovať, keďže boli iba štyri ceny.
    Všetky kapely však majú jednu spoločnú chybu a tou je neznalosť práce s mikrofónom. U niektorých presahujúca až do chaosu a dezorientácie. Páni muzikanti, ak chcete hrať na javisku a na aparatúru, tak to musíte aj vedieť. Hlavne musíte vedieť, čo presne chcete a nie iba skúšať či sa jednoducho postaviť za mikrofón a teraz zvukár staraj sa, nech je dobrý zvuk. Je pravda, že to všetko sa naučíte iba častým hraním na aparatúru, hľadaním a skúšaním, no aj prípravou. S BG Albumom sme
nikdy neskúšavali na aparatúru a pritom sme nikdy nemali žiaden problém. Raz bol zvuk lepši, raz horší, ale vždy tam bol istý štandard. Je jasné, že mnohé dokáže zvukár skaziť, ale Štiavnicu zvučil Palo Prokl a to je profík, s ktorým ja ako muzikant mám za to množstvo koncertov, čo ma s kapelou zvučil, iba dobré skúsenosti. Je jasné, že aj majster sa utne, ale všimol som si, že väčšinu zvukových chýb si spôsobili samotné kapely.
    A to možno vytknúť aj trenčianskemu Tieňu. Inak dobrej kapely z Trenčína, ktorá síce dobre zahrala ,no vyznela dosť nepresvedčivo vďaka nevyváženosťi spevu, vokálu a nástrojov, čo si spôsobili však sami spôsobom, akým sa rozhodli hrať (spev na jeden dynamický mikrofón). Bola to škoda, lebo takto viac stratila ako získala oproti oblastnému kolu v Čereňanoch, kde boli jedným zo svetlých bodov.
    Presne naopak to zvládol nitriansky Grunt (tiež spievali a dokonca aj hrali na dva mikrofóny v  duchu starej Grand Ole Opery). Tak skvelé vystúpenie som od nich ešte nezažil. Ich vystúpenie s absolútnou uvoľnenosťou a nadhľadom bolo jedno z najlepších vôbec. Bolo to totiž aj jedno z  mála vystúpení z ktorého bolo cítiť, že tých muzikantov, čo stoja na javisku, to aj naozaj baví a že z hrania majú radosť.
    V podstate nováčikom na bluegrassovej scéne je novozámocký Parník. Ešte toho má viac pred sebou než za sebou, no už dnes vidno, že v tejto kapele sú skvelí muzikanti. Hlavne banjista, basista a aj ch huslistka (mená, ako býva u mňa zvykom, mi zas ušli) už patria medzi skupinu muzikantov, na ktorých si po koncerte nejakej kapely vždy spomeniete. Potešila ma hlavne slappovaná basa, ktorú som už dávno na Slovensku nepočul u žiadnej kapely. Zatiaľ ešte síce zápasia so strašnou trémou a istou javiskovou neskúsenosťou. No kto vie čo o rok ?
    Vystúpenie Ortute som v Hornej Porube s niekým prekecal a tak som sa na nich tešil, že si ich tu konečne v kľude vypočujem. A nesklamal som sa. Táto kapela za ten rok, čo som ich nevidel, spravila na sebe kus práce a pôsobila na mňa ďaleko presvedčivejšie a uvoľnenejšie ako v minulosti. Prekvapil ma aj trocha iný (lepší) výber zaujímavejších skladieb, oproti minulosti vtipne ladené sprievodné slovo a celkový pocit z ich vystúpenia.
    Grassland na javisko do Štiavnice prišiel rovno z Banjo jamboree z Kopidlna. A ich koncert prebiehal v duchu prišiel - zahral - zvíťazil. Dokonalá súhra, zohranosť a aj skúsenosť sa v tejto kapele odzrkadľuje už roky. Jedine čo mi trocha chýba je mandolína Adriana Minaroviča, ale to sa hádam časom "poddá".
    Ďalším nováčikom na bluegrassovej scéne je posledná kapela, ktorú chcem spomenúť. Astro Song Orchestra, ktorej muzikanti nováčikovia však rozhodne nie sú. Ich vystúpenie pre mňa bolo rovnako svetlým bodom festivalu ako Grunt. Teší ma, že sa niekto vracia k New Grass Revival. Hlavne vďaka ich gitaristovi a spevákovi s rockovým cítením to majú aj značne uľahčené. Pre mňa osobne Grunt a práve Astro Song Orchestra boli dve najlepšie grassové kapely na Strunobraní. Viac ma totiž vždy zaujíma celkový pocit z koncertu nejakej kapely ako geniálne zahraté sóla jednotlivých muzikantov.
    Tak či tak je to však iba môj subjektívny pocit a názor a žiadna oficiálna recenzia. Oficiálna recenzia je totiž vždy neobjektívna blbosť. Nikdy by som si totiž nedovolil o sebe tvrdiť že môj názor či dokonca ja, som zaručene objektívny. To je nemožné a každý hudobný kritik, čo to o sebe tvrdí, je podľa mňa podvodník. Naviac ja nie som a ani nechcem byť hudobný kritik. Už len kvôli tomu, že väčšina hudobných kritikov sú skrachovaní muzikanti. A za toho sa ja zatiaľ nepovažujem.
    Jednu vec mi však nedá ešte nespomenúť. A žiaľ je to niečo čo nie je práve radostné. Kedysi som spomínal, že kapela si buduje image prvým krokom, čo vyjde na javisko a konči posledným, čo z javiska odchádza. Dnes by som to rozšíril aj o čas strávený medzi divákmi pred alebo po koncerte. Stretol som sa tu totiž so slušným výkonom na javisku a značnou indispozíciou mimo neho (nielen u grassových a grassu blízkych kapiel). Je to tiež súčasť image muzikanta, alebo kapely a jednoducho veľmi rýchlo a ľahko dokáže znivočiť tú drinu, ktorá stojí za tými pesničkami. Ja neviem, ale čo je lepšie ? Spomenúť si po čase na muzikanta a jeho výkon na javisku počas koncertu, alebo na to, ako ste ho videli sa klátiť cez zábradlie po koncerte?  Keď už - tak tíško v kútiku niekde v šatni, kde ma nikto nevidí.
2.Festival
    Čo o ňom? Pamätám si jeho začiatky a vidím ho dnes. Vidím ho nielen ako účinkujúci, ale aj divák a nakoniec aj člen poroty. Trocha viac ako bežný divák či účinkujúca kapela asi vidím problémy so spoluusporiadateľmi a hlavne finančné problémy, ktoré ho sprevádzajú hádam od samého začiatku. No vidím hlavne to, že na ňom je stále menej a menej grassových kapiel a vidím aj to, že sa s tým nič nerobí. Prvá vec je totiž nešťastný termín, ktorý sa kryje s Kopidlnským Banjo Jamboree, ktorému dá skoro každá bluegrassová kapela a muzikant prednosť. Prístup usporiadateľov v duchu "No a čo?" neobstojí, lebo tu nakoniec bude stále menej a menej bluegrassových kapiel, až z toho nakoniec bude folkový festival. Ak si aj tu usporiadatelia povedia "No a čo?" nemám viac čo dodať. Tomu však jednoducho nemôžem uveriť a bola by to asi aj škoda.  Ale nielen ten nešťastný termín je problem festivalu. Stále častejšie počúvam od kapiel, že sa im tam ani ísť veľmi nechce. Že na ňom nie je nič, čo by ich motivovalo. A v podstate im rozumiem.Ono totiž hrať (alebo šaškovať - ako to raz ktosi povedal) pred poloprázdnou sálou, na často katastrofálnu pozliepanú aparatúru a so zvukom ako bol napríklad na krajskom kole v Bratislave, by sa ani mne nechcelo isť. A nejaká cena "Laureát strunobrania" je prislabá motivácia, rovnako ako postup na silne folkovú Zahradu, hlavne keď sa ešte k tomu v kuloároch vraví o istej v minulosti postupujúcej kapele, ktorej dodnes nik nezapaltil cestovné a dodnes sa handrkujú SNOC so Zahradou, kto jej ho mal vlastne preplatiť. Rovnako ako fámy o protekcionalizme pri výbere na krajské kolá. Ani jedno a už vôbec ani to druhé nemôžem potvrdiť. Žiaľ však ani vyvrátiť, lebo nie som usporiadateľ, ale iba člen poroty (aj to iba občas) takže nevidím do prípravy festivalu až tak hlboko. No viem, že rovnako ako každá minca má dve strany, a že vždy sa nájde niekto nespokojný, čo bude ohovárať,  tak sa aj listok bez vetra nikdy nepohne. Fámy pôsobia viac zla ako dobra a pritom vôbec nezáleží na ich pravdivosti. Je na usporiadateľoch, aby ich nielen vyvracali, ale ani nedali možnosť a príležitosť k ich vzniku.
    Kapely hrajú na festivaloch v prvom rade preto, aby svoju muziku prezentovali pred ľudmi a publikom, ktorému je ich hudobný štýl blízky a dokáže ho oceniť. Čisto bluegrassové publikum je strašne malé a občas mám pocit, že sa všetci, čo chodíme na bluegrassové koncerty navzájom poznáme osobne. Tu by som chcel trocha "zagániť" na kapely, lebo som presvedčený, že bluegrassovú kapelu rovnako ocení aj bežný nebluegrassový divák, čo fandí napríklad country či trampskej hudbe. A tak nevidím toto ako dôvod nechodenia na Strunobranie. No na druhej strane hrať pred poloprázdnou sálou na krajskom kole tiež nie je víťazstvo, ak kapela nemá istý postup do Štiavnice.
    No a nakoniec asi to hlavné, že nejak v  nás je zakorenená tá nedôvera k festivalom, ktoré poriadajú nejaké oficiálne inštitúcie a tou SNOC rozhodne je v plnej svojej kráse. Pri všetkej úcte, istý prístup v duchu dôb minulých tu tak trochu stále pretrváva a kdesi vykukne viac, kdesi menej. Všetko je strašne oficiálne, naplánované a tvári sa veľmi profesionálne a na úrovni. Už samotné ocenenie "laureát", aspoň na mňa dýcha temnou minulosťou Martinského festivalu politickej piesne. Naviac recepcie, semináre, odborná porota, metodický prístup,  všelijake koncepcie, smernice a ideové zámery a iné vysokoodborné výrazy, ktoré tento festival sprevádzajú. To všetko sme už raz zažili a nejak sa to neosvedčilo.No možno, že to všetko je celkom inak a táto nedôvera je iba našou pokrivenosťou a pozostatkom z minulosti. Na túto otázku sám neviem odpoveď.
    Jedno je však isté. Každý dobrý festival si svoje renomé robí sám a často po mnoho rokov. Potrebuje prirodzený a voľný priebeh pre svoj vývoj na jednej strane a poctivú prípravu okrem iného napríklad negujúcu fámy na strane druhej. Rozhodne nepotrebuje nič umelé, plánované a hlavne nasilu. Vedel by som si tento festival predstaviť bez tohoto všetkého oficiálneho, dokonca aj nie ako súťaž. A aj tak by mohol byť na  profesionálnej úrovni. Som presvedčený, že aj kapely by mu viac verili. Preto si myslím, že by  stála za zváženie "perestrojka". Inak to so strunobraním do budúcna, aspoň čo sa týka bluegrassu, vidim dosť blede nielen vďaka daždivému počasiu.
 

Ján Bratinka