Jedno z ďalších oblastných kôl Strunobrania sa konalo v Poprade. Bolo to kolo, kde som opäť očakával silné zastúpenie bluegrassu. No opäť dominoval folk. Chýbali mi tu známe tváre ako Druhé Tváre, či Part B. Zato sa tu však ale objavilo niekoľko nových tvárí.
Prvou zaujímavou novinkou bola kapela čo si vravela "Veget". Trocha rozpačité hranie asi vďaka tréme, ale slušne štýlový bluegrass, kde dominovala hlavne podlľ mňa výborná gitara. Čisto a presne zahraté vkusné sóla, ktorým nič nechýbalo. Bola to asi aj jedna z tých lepších kapiel na tomto kole vôbec, nielen čo sa týka bluegrassu.
Po niekoľkých folkových zážitkoch na scénu vyšla kapela, o ktorej dodnes neviem čo si mám myslieť. Nazvala sa "Štvorlístok" a podľa toho, čo povedala konferenciérka, vznikla iba kvôli tomuto festivalu a iba dva dni pred festivalom. Žiaľ, tak to i  vyzeralo. Ale aspoň istá odvaha a snaha tu bola. A hlavne chlapci z toho mali desnú srandu. Ja žiaľ nie.
Posledná kapela bola kapela, ktorej meno mi ušlo a žiaľ som ju nepočul celú. Na tom, čo som si ale stihol vypočuť, ma prekvapilo hlavne celkom dobre zahraté frailingové banjo. Ojedinelý to spôsob hrania na tento nástroj v slovenských horách i dolinách. Žiaľ to bol opäť jediný svetlý bod tejto kapely. Je to však mladá kapela a kto vie čo bude o rok.
Bratislava bola v posledných rokoch doménou bluegrassu. A nie je to žiaden bratislavocentrizmus, ale mám pocit, že tu boli aspoň v poslednej dobe práve tie najlepšie kapely. Či to už bol Fragment, BG Time, Veget Band, bývalé BG Album,či pezinských 29 Strings, Arion a mnoho ďalších. No ani jednu z nich som tu nestretol. Fragment je možno už inde, aj keď som predpokladal, že tu bude hrať aspoň ako hosť (zrejme tu svoju rolu zohrala opäť charitatívna akcia, kde každý hral za podanie ruky). 30 stupňová horúčava a nedeľa poobede potom dokonali svoje. Nebyť kapiel, poroty a zvukárov, tak sála asi zíva prázdnotou. A zrejme ako obyčajne opäť asi zlyhala aj propagácia. Je to škoda, lebo takto sa tá hudba príliš nedostane medzi ľudí a navždy ostane iba malým pieskoviskom úzkej skupiny ľudí. Ale na druhej strane to aj možno bolo dobré, lebo tak "špičkový" zvuk som ešte nepočul. Som si istý, že by odradil aj tých najzhovievavejších. Ale nič to, hrať treba a tak popri veľmi dobrých pesničkároch a folkových združeniach tu boli "až" dve grasové kapely. Tá prvá ma prekvapila ani nie tak zložením muzikantov, ako tým, čo sa rozhodli hrať. Kapela si vravela "Astro Song Orchestra" a boli to známe tváre zo známych kapiel. Tomáš Peško - banjo, Michal Barok - mandolína, Andrej Jeriga - bass, Peter Luha - gitara a spev.  Dávno som nepočul už žiadnu kapelu, čo by sa rozhodla hrať New Grass Revival a považoval som to vždy za odvahu. Koniec koncov okrem pražských Zvonkov a teplických Prúdušek to ani nik nezvládol. Bola to vždy iba taká slabá napodobenina nekopírovateľnej kapely a osobností v nej. No u nich to bolo trochu iné. Hlavne asi vďaka spevákovi, ktorý podobne ako John Cowan nezaprie svoju "temnú" rockovú minulosť. Aj keď je to iba v začiatkoch (mali asi 5 skúšok), je to na dobrej ceste. Všetci sú dobrí muzikanti, či už Tomáš ako banjista, alebo Michal ako mandolínista a tak to je istý predpoklad že to, čo chú aj dokážu. Bolo to naozaj dobré a mať tak lepší zvuk, asi by to bolo ešte lepšie.
Tou druhou kapelou čo ma prekvapila bol "Presburgrass" pod vedením už bratislavského bluegrassového inventára - mandolinistu známeho skôr pod prezývkou "Cipo". Asi rok som ich nepočul a prekvapil ma dosť badateľný posun ich muziky k lepšiemu. Ako keby chytili druhý dych. Či to bolo novým banjistom, alebo basistom, neviem. Znie to však o hodne lepšie. Aj keď si osobne myslím, že nemuseli všetko hrať tak "desne rýchlo".
Bol som sklamaný tým málom ľudí, a akosi mi chýbalo to "trsanie" na šatniach, ktoré som všade inde po Slovensku bežne vídal. Jednoducho to patrí nielen k bluegrassu, ale aj k festivalom. V Bratislave to je ale vždy nejaké iné, nejaké chladné. Naviac ma však sklamal počet kapiel. Niektoré sa rozpadli, to je pravda, ale čo tie ostatné? A tak som pri odchode z kulturáku na Bulharskej jednoducho povedal: "No čo. Aspoň dve".

Ján Bratinka - 1999